Dobrý večer. Vítam v nasej čajovni shifu Zhang Shanminga učiteľa čínskych bojových umení, ktorý nám čo-to porozpráva o Tchaj-ti, Wu-šu, Čchi-kungu, ich súvislostiach s vnútornou energiou a prípadne aj o iných aspektoch čínskej kultúry. Ak budete mať akékoľvek otázky, nech sa páči pýtajte sa.

Hovoriť o Tchaj-ti nie je jednoduché, je to pomerne obšírna téma. Ak začneme úplne od začiatku, Tchaj-ti je Jin a Jjang. Ak to ešte viac rozvinieme, v  prípade že sa jedná sa o rovnováhu ducha, Jang a Jin sú mužský a ženský princíp.

Pokiaľ ide o ľudské telo, taktiež je možné všetko rozdeliť podľa princípov Jin a Jang. Preto ak nastane medzi nimi nerovnováha, vzniká väčšinou nejaký zdravotný problém. A práve cvičením je možné udržiavať a obnovovať túto rovnováhu a brániť vzniku rozličných ochorení.

Ak hovoríme napríklad o teplote, Jang predstavuje teplo, Jin zase chlad. A tieto musia byť v rovnováhe. Teraz napríklad fajčíte vodnú fajku, tam tiež dochádza k interakcii medzi ohňom a vodou. 🙂

Ak si ľudia osvoja znalosti týchto základných princípov, bude to pre nich veľmi prospešné.

Napríklad bežné prechladnutie vzniká podľa čínskej medicíny tým, že do tela vstúpi vonkajší činiteľ – chlad. Takže vzniká otázka ako túto nerovnováhu zvrátiť. Môže na to poslúžiť napríklad konzumácia potravín ktoré pôsobia zahrievajúco ako sú zázvor, cibuľa, cesnak…

Základom života ako takého je pohyb. Preto by sme sa všetci, najmä ale mladí ľudia mali venovať cvičeniu. Človek by si mal dobre zvoliť, čomu sa bude v živote venovať.
Sme v čajovni, tak sa vás opýtam, čo sa vám páči na pití čaju?

  Čaj nám chutí.

Chutí vám 🙂 Dobre. V rámci čínskej kultúry je čaj akoby prostriedkom k nahliadnutiu do svojho tela. Má priaznivé účinky na vaše telo a akoby vás upravoval na správnu mieru.

Napríklad v chladnom počasí je dobré piť červený čaj ktorý vás zahreje. Na tieto veľmi teplé dni sú vhodné najmä kvetinové čaje, a ak je pomerne teplo, ale nie príliš horúco je dobre piť čaje zelené. To ma takisto spojitosť s tým čo sme hovorili o protikladoch medzi Jin a Jang.

Čajové umenie má v Číne tiež úzku spojitosť s taoistickými myšlienkami. Jedná sa o to, že proces prípravy čaju sa skladá z niekoľkých postupných krokov. Na začiatku je všetko potrebné pripraviť a vyčistiť. Je to podobné ako keď sa venujeme cvičeniu. Ďalším krokom je premytie samotného čaju a až potom sa čaj pripravuje a môže sa piť. Až vtedy má chuť. Je to taká paralela medzi cvičením a pitím čaju.

Pitie a príprava čaju je tiež tréningom. Ak si raz správne pripravíte čaj, akoby ste absolvovali jeden tréning 🙂 Je to taktiež jeden zo spôsobov kultivácie. Je tam veľmi veľa krokov ktoré treba tiež dodržať.

Mnohí ľudia tiež radi počúvajú hudbu. A rôzne druhy hudby súvisia s rôznymi organmi v tele. Táto (púšťa z mobilu hudbu) má spojitosť s pečeňou. Keď ju ľudia počúvajú, väčšinou sa skľudnia a upokoja.

To má súvislosť s piatimi prvkami. Neviem nakoľko ste oboznámení s teóriou wu-sin? Je to akoby päť základných prvkov z ktorých sa skladá, alebo ktorých vzájomným pôsobením je vytváraný celý svet.

Voda, drevo, oheň, zem a kov. Z pohľadu čínskej medicíny je k ním priradených päť hlavných vnútorných orgánov obličky, pečeň, srdce , slezina a pľúca. A každému z orgánov je priradený aj určitý zvuk.

Iste sa už mnohí cítite veľmi kľudne a pokojne. Spravíme malý experiment.(zmena hudby) Táto hudba pôsobí skôr na srdce. Keď ju chvíľu počúvate vaše pocity sa menia, vzniká skôr pocit radosti. Toto všetko je súčasťou tradičnej čínskej kultúry. A to je spôsob. ako sa táto kultúra prenáša do života.

Preto ak sa zaujímate napríklad o čaj, je dobré získavať aj informácie v tomto kontexte. Môže to potom priaznivo ovplyvniť váš život. Jedným z najzákladnejších rysov čínskej kultúry je úzka spojitosť medzi určitou vedomosťou a jej aplikáciou v bežnom živote. Jedná sa o osobný pocit. Pozrite si ten príklad s hudbou. Neje to niečo o čom sa rozpráva, ale človek môže cítiť účinok sám na sebe.

To iste platí keď trénujete napríklad Tchaj-ti čchuan. Nestačí si o tom niečo prečítať či vypočuť a myslieť že tomu rozumiete. Je dôležité sa cvičeniu veľmi dlho venovať a vypestovať si v tele ten správny pocit.

Hlavným cieľom toho všetkého je zistiť z čoho sa skladá svet, precítiť čo všetko je okolo. Nehovoríme však o poznaní aké získavame napríklad v škole. Nie je to niečo čo sa dá takýmto spôsobom naučiť.

Ďalším základným prvkom v čínskej kultúre je jednota neba, človeka a zeme. Ich prepojenie symbolizujú tri vodorovne čiary nad sebou. Tieto tri úrovne nie sú však od seba oddelené, ale naopak sú navzájom previazané.

Preto keď sa človek venuje cvičeniu, mení v podstate svoj život. Slovami sa to ťažko popisuje. Určite ste počuli o Feng-šuej. Rieši napríklad rozmiestnenie nábytku a predmetov v miestnosti, kde každá časť priestoru má odlišnú kvalitu čchi a toto správne rozmiestnenie vám taktiež môže určitým spôsobom prospieť v živote.

Takže keď sa na to pozrieme z iného uhlu, cvičenie je tiež Feng-šuej, len nie je zamerané na vaše okolie, ale na vlastné telo. Ak dobre cvičíte, zvýši sa vám kvalita života, človek je omnoho spokojnejší, a dokáže lepšie vnímať veci okolo seba.

To by bolo asi také stručné zhrnutie, ale mohli by sme o tom rozprávať celé hodiny. Venujete sa tu niekto nejakému cvičeniu?

  Kalistetike. (cvičenie s vlastnou váhou)

Je to jeden zo spôsobov tréningu, z pohľadu, napríklad wushu, sa však jedna o dve trochu odlišné veci. Základom je samozrejme mať zdravé a silné telo.
Ak však ľudia cvičia Tchaj-ti alebo sa venujú Čchi-kungu, telo sa zapája trochu inak. Hovorí sa skôr o kultivácii.( Veľmi ťažko sa to prekladá, Číňania na to používajú rôzne termíny ktoré mi nemáme. Najbližšie je asi výraz kultivácia Tréning je len častou kultivácie. – poznámka prekladateľa).

Je to podobný rozdiel ako napríklad v medicíne. Západná sa pozerá na problém  akoby z užšieho pohľadu. Veci sa skúmajú do hĺbky bez toho aby sa niektoré ďalšie aspekty brali do úvahy. Čínska medicína väčšmi berie človeka a okolie ako jeden celok. Ako možno viete, v čínskej kultúre sa veľa hovorí o takzvanej čchi. Ak to máme popísať jednoduchým príkladom, predstavte si že sa necítite dobre, avšak lekár vám žiaden konkrétny dôvod nezisti. Čínska medicína tento problém popisuje ako zablokovanie čchi.

Takže čo je to vlastne Wu-šu. Napríklad Tchaj-ti je súčasťou toho čo Číňania nazývajú Wu-šu. Prekladáme to ako bojové umenia, ale nie je len bojovým umením, ale skôr spôsobom života.

Wushu sa obyčajne zvykne deliť na vonkajšie a vnútorné štýly. „Vonkajšie štýly“ poznáte z filmov, a ukážok rozrážania, kopov, rozbíjania tehál… Zvykne sa často hovoriť o rôznych tzv. šaolinskych štýloch, spájaných zo známym kláštorom, o ktorom ste určite mnohí počuli.

Na druhej strane takzvané „vnútorné štýly“, väčšmi zdôrazňujú pohyb čchi v tele. Zatiaľ čo vo vonkajších štýloch sú pohyby jasné, zreteľné a dynamické, týchto sa väčšmi zdôrazňuje dynamika vo vnútri. A sem patrí okrem mnohých ďalších štýlov aj Tchaj-ti čchuan, ktorý môžete vidieť cvičiť často ľudí v čínskych parkoch.

Neviem však nakoľko sa vôbec zaujímate o bojové umenia. Tú časť poslucháčov s ktorými spoločne cvičíme, dosť dobre poznám a mali sme veľa možností sa porozprávať , takže dnes by som sa radšej zameral na tých ostatných. Čomu sa venujete vy ostatní, čo vás zaujíma?

  Napríklad liečivé rastliny, Wyda…

Bylinná liečba je v Číne veľmi uznávaná. Existujú na to samostatné odbory ktoré je možné študovať na vysokej škole v rámci tradičnej čínskej medicíny.

Je do pomerne komplikovaný odbor. Z pohľadu čínskej medicíny medicíny má každá rastlina nejaký účinok, ale rozdielne účinkuje každá jednotlivá časť rastliny ako koreň kvety, listy…. Ďalej má dôležitý vplyv na účinok to, v ktorom ročnom období, a v akom čase prebehne zber. Napríklad sa používa jedna špecifická rastlina ktorá je známa tým, že na liečebné účely sa zbiera len v  piatom mesiaci (lunárneho kalendára) na poludnie medzi 11-13hodinou.

Vtom je podľa mňa veľký rozdiel od západnej medicíny. V histórii čínskej medicína bol veľmi významný jeden znalec vnútornej kultivácie menom Šen-nung.
Ten sám na sebe zisťoval ako na neho účinkujú rôzne rastliny z jeho okolia. Dokázal rozlíšiť v ktorých dráhach pôsobia, ako pôsobia a aký je z nich celkový pocit v tele. Preto ak človek chce byť v tomto obore dobrý, mal by sám na sebe vedieť precítiť a popísať účinky jednotlivých liečiv.

To nemusí byť otázka toho či sa venujete vnútornej kultivácii, každý má podobnú schopnosť, len ju treba rozvíjať. Keď položíte dlaň na stôl, získate nejaký pocit. Môžete napríklad cítiť, že je studený alebo teplý. A keď sa takto dotýkate rôznych vecí dokážete na základe svojich týchto pocitov tieto veci rozlišovať, vnímať medzi nimi rozdiely, zistiť čo je okolo vás a načo to slúži.

Tento jednoduchý príklad ilustruje spôsob, akým je možné skúmať rastliny a ich vplyv na človeka. To je samozrejme len základná úroveň poznávania. Človek ktorý sa venuje kultivácii, môže si vypestovať schopnosť poznávať svoje okolie prostredníctvom čchi ktorú každá jedna vec má.

Je to podobné, ako keď ženy dbajú na to aby vyzerali pekne. Keď sme hovorili o teorii wu-sin. Ak je týchto päť prvkov v rovnováhe, človek sa akoby zvnútra cíti byť krásny. A zase muži sa zameriavajú väčšinou na to aby získali čo najviac vedomosti. Ak to vezmeme z inej strany, všetci by chceli mať dostatok prostriedkov aby sa mohli venovať tomu čo ich zaujíma. A na to treba mať vedomosti aké sú možnosti okolo vás.

Je teda podľa vás lepšie venovať sa jednej veci intenzívne, alebo sa zaujímať o mnohé smery?

Všetci úspešní ľudia ktorých poznám sú veľmi priamočiari a vytrvalí v tom čo robia. Ak sa človek ocitne stratený v lese je užitočne mať viacero znalosti. Ale to či sa chce uberať len jedným smerom , alebo chce poznať všetko okolo seba je len otázkou jeho výberu. Ani jeden spôsob nie je lepší alebo horší.

  A ako je to vo napríklad vo wushu? Sú ľudia, cvičiaci celí život jeden štýl, a sú takí ktorí sa venujú rôznym.

Podľa mňa je jednoznačne lepšie sa venovať jednému.
Prečo som rozprával o rovnováhe jinu a jangu a piatich prvkov. Pretože ovplyvňujú všetko okolo nás, sú akoby základným kameňom sveta. A tieto princípy majú veľmi významnú spojitosť s tým ako žijeme a čo robíme. Preto keď sa ľudia aspoň trochu venujú týmto vedomostiam dokážu chápať veci väčšmi do hĺbky.

Ľudí ktorí sa dokážu venovať viacerým veciam súčasne a byť v nich dobrí, je naozaj veľmi málo. Osobne som sa ešte nestretol kto by súčasne začal študovať viacero štýlov Wu-šu a uspel.

Vy ste sa ale viacerým štýlom venovali….

Nebolo ich až tak mnoho:), navyše prichádzali postupne a vo väčšine šlo len o pochopenie základov. Z môjho osobného pohľadu, keď si nájdete dobrého učiteľa a venujete sa len tomu ako učí, je to pre väčšinu ľudí najvhodnejšie.

Avšak aj v Číne je ale bežné že sa ľudia idú postupne pokloniť viacerým učiteľom. (stávajú sa žiakmi)

Cvičenie je podobné ako príprava čaju. Ak ho človek robí správne možno v ňom nájsť veľmi mnoho zaujímavého. Prečo chodievate napríklad do čajovne?

  Stretnúť sa s priateľmi, prebrať rôzne témy, porozprávať sa…….

Je podľa mňa veľmi zaujímavé ak sa stretávajú ľudia s rôznymi záujmami a navzájom si odovzdávajú informácie. Napríklad vy čo sa venujete liečivým rastlinám, aké nové informácie ste tu získali?

  …napríklad o význame liečivých rastlín v slovanskej mytológii.

Ako v mnohých iných aj v čínskej mytológii existuje spojitosť medzi rôznymi božstvami a určitými rastlinami, a študovať to môže byť poučné. V čínskej tradícii existujú napríklad božstva „deduška a babičky“. Znamená to že každá časť krajiny, každú oblasť má akoby svoje „božstvo“, ktoré ju stráži a ochraňuje. Podobný spôsob myslenia je čínskej kultúre veľmi blízky a ovplyvňuje aj pohľad na cvičenie.

Väčšina kultivačných praxi, má priamu líniu, ktorá spravidla nebola prerušená. Naopak, napríklad v Európe došlo, z môjho pohľadu k veľmi silnému prerušeniu mnohých tradícii. Treba byť preto pozorný pri výbere tej ktorej praxe, aby sa jednalo o autentickú tradíciu, a človek ktorý tomu venuje časť života nebol potom sklamaný. To sú samozrejme, len také veľmi všeobecné odporúčania.

Vidím že máte so sebou knihu básni. Kto je autorom?

  Charles Baudelaire

Radi čítate poéziu? Prípadne píšete?
V Číne sa tradične pri vzdelávaní kládol veľký dôraz na znalosť klasických textov, a teda aj básni. Tieto sa takisto využívali pri výluke kaligrafie. Podobne ako pri počúvaní hry na klasické čínske nástroje , človek sa aj pri čítaní básni cíti veľmi pokojne a šťastné.

Neberiem do úvahy modernú tvorbu, hovorím teraz o poézii v klasickej čínštine. Tam sa v podstate nevyskytujú básne ktoré by pôsobili vyslovene depresívne. Väčšinou popisujú nejaký pocit ktorý človek má keď príde na nejaké miesto kde dlho nebol a pod. .(Básne často písali úradníci cisárskeho dvora ktorí často trávili dlhý čas v rôznych provinciách ďaleko od domova. poznámka prekladateľa).

Ľudia ktorí tieto básne písali sa však nenechávali uháňať emóciami, ale boli veľmi vnútorne vyrovnaní. Preto aj keď báseň na prvý pohľad môže vyznieť smutne v skutočnosti vyžaruje pokoj a kľud.
Taktiež sú často popisované prírodné motívy, mesiac nad jazerom…., mraky a dážď v horách…..

Každý básnik mal iný štýl, a používal iné prostriedky, podľa pocitu ktorí chcel vyjadriť. Ale podobne ako aj v Európe bola daná určitá forma, ktorú básne dodržiavali.

Najväčší rozdiel je ten, že Číňania vnímajú tých ľudí ako „majstrov“. Základom pre to aby človek napísal dobré básne je aby kultivoval svoje telo aj ducha. Nie je to len niekto kto píše básne. Je to všestranný človek. Streľba z luku, jazda na koni, písanie básni, kaligrafia matematika, šachy….. sú v konfuciánskej kultúre činnosti a schopnosti v ktorých by sa mal zdokonaľovať každý človek.

  Ak sa chce niekto venovať kultivácii, ako začať?

Dôležité je nájsť učiteľa, niekoho kto vás vedie. Bez učiteľa je to prakticky nemožné, alebo aspoň veľmi, veľmi ťažké. O ostatných veciach zatiaľ zbytočné hovoriť, prichádzajú postupne. Len treba začať cvičiť.

  Myslíte si že má čínska kultúra šancu odolať súčasnej globalizácii.

Myslím si že áno. Kultúra nie je len v knihách, je to každodenný život. Je to napríklad spôsob pitia čaju.

  Neje práve to ohrozené napríklad rozmachom fast foodov?

Tie sú len znakom toho že moderná Čína sa iba prednedávnom otvorila svetu. Býva to tak vo všetkých krajinách. Ľudia si musia najprv zvyknúť na tieto nové vplyvy, ktoré predtým nepoznali, a musia sa im uležať v mysli, aby k ním mohli zaujať nejaký postoj. Nemyslím však že vytlačia čínsku kultúru.

  Mohli by ste nám porozprávať ako ste sa vy dostali k cvičeniu a čo vám dalo?

Wu-šu som sa začal venovať už v detstve približne v šiestich alebo siedmich rokoch. A začal som cvičiť lebo som sa bál. Ako prvé som začal cvičiť s mečom, keď som ho držal v ruke pripadal som si bezpečnejší a silnejší 🙂 To bol však len začiatok.

Druhý dôvod bol ten, že je to veľká zábava. Podobne ako vy keď chodíte do čajovne. Ale po mnohých rokoch tréningu som si začal uvedomovať o čo pri štúdiu wu-šu v skutočnosti ide, a začal naňho hľadieť z inej perspektívy.

Venoval som sa šaolinským štýlom a potom som začal cvičiť Mej-chua. Spočiatku je potrebné získať určité základy, a až potom je možné sa venovať skutočnému tréningu. Neskôr, po viacerých rokoch cvičenia som sa začal zaujímať aj o kultivačné metódy.

Je bežné že s postupom času ako človek cvičí sa jeho pohľad mení, a vždy tom hľadá niečo iné. Keď som bol zhuba vo vašom veku, to čo mi prinášalo najväčšiu radosť bol práve tréning.
Preto keď cvičíte, je to veľmi zaujímavé, a zároveň prospešné pre zdravie.

  Je pre mladých ľudí vhodnejšie venovať sa vonkajším štýlom? <br>

Je to možné, ale treba povedať že ktorýkoľvek štýl sa dá cvičiť viacerými spôsobmi. Môžete cvičiť napríklad dynamickejšie a sústrediť sa na iné aspekty tréningu.>

  Chcel by som na záver poďakovať shifu Zhang Shanmingovi za návštevu našej čajovne, ako aj  zaujímavé rozprávanie, a týmto by sme dnešnú prednášku ukončili. Ďakujem všetkým zúčastnením za pozornosť.

Prepis dalšieho rozhovoru s naším učiteľom shifu Zhang Shanmingom – V.M.,Bratislava 2014.

Študoval ste sa viacero štýlov wu-šu u rôznych učiteľov. Mohol by ste nám priblížiť ako prebiehali tréningy? Čomu ste sa v rámci toho ktorého štýlu väčšmi venovali?

Na tréningoch tchaj-ti sa cvičili základné pohyby, forma, tchuej-šou… v mej-chua naťahovanie šliach, švihy, státie, forma… na pa-kua sme najmä kráčali po kruhu.

Ak to poviem inak, v mej-chua sa veľa stoji, v pa-kua chodí po kruhu, v tchaj-ti sa cvičí zostava. V pa-kua i mej-chua sa tiež dosť cvičí vo dvojiciach. V tchaj-ti taktiež, najmä vo forme tchuej-šou, ale využíva sa aj san-šou.

Mej-chua v minulosti sa cvičievalo na stĺpoch. Prečo to už dnes nie je zvykom?

Podľa mňa hlavne z priestorových dôvodov. Tých stĺpov bývalo až sto, a to si málokto môže doma dovoliť. Mej-chua je štýl pre bohatých ľudí.(smiech)

Koľko zostáv sa cvičí v mej-chua?

Je to jedna forma. Na základné kroky sa potom následne nabaľujú ďalšie a ďalšie pohyby. Záleží to od toho kto cvičí, je to živá zostava. Skôr sa dá povedať že existuje viacero úrovni. Spočiatku sa cvičia pozície, neskôr forma, dvojice…

Cvičí sa tiež párová zostava zameraná na údery a pády. Je prirodzeným spôsobom ako trénovať vnútornú čchi. Až keď si študent prejde týmto môže sa venovať san-šou. Ak nemá tento základ môže pri nácviku voľného boja ľahko prísť k zraneniu.

Kedysi sa san-šou cvičilo podstatne menej. Dnes ľudia hneď ako začnú trénovať chceli by nacvičovať voľný boj. Neuvedomujú si, že silný uder im môže poškodiť vnútorné orgány. Najprv je potrebne naučiť sa uvoľniť až potom postupne pridať otĺkavanie sa.

Je aj v tchaj-ti je takáto párová zostava, alebo sa cvičia len krátke sekvencie?

Pôvodne nebola, ale neskôr také cvičenie vzniklo.

 V tchaj-ti štýlu čchen sa cvičia dve formy. Aký je medzi nimi rozdiel?

Prvá forma je pokojnejšia, v druhej je mnoho skokov a prudkých pohybov. Človek potrebuje mať dosť sily aby sa jej mohol venovať. V súčasnosti nie je len mnoho ľudí, ktorí jej rozumejú, a málokto ju cvičieva sám pre seba. Často je ju však vidieť na rôznych show, pretože to dobre vyzerá.

Osobne ju príliš neobľubujem. Nechcem tým ale povedať, že nemá význam alebo využitie. Treba však mať určité skúsenosti. Ide o to, že v nej prostredníctvom rúk vediete svoje telo. Keď ju človek správne cvičí, jeho kung-fu bude potom veľmi dobre. Mnohí zvyknú tvrdiť, že jej rozumejú, ale keď ich vidíte cvičiť, vo vnútri nič nie je.

Kedysi ľudia venovali cvičeniu omnoho viac času, dnes to už tak býva málokedy. Je zaujímavé pozorovať ako sa wu-šu mení. Človek nedokáže stihnúť sa venovať sa v jeden deň viacerým zostavám poriadne.

V minulosti sa často cvičieval len jeden pohyb z formy stále dookola. To bol spôsob ako sa cvičiť fa-li. A je to veľmi dobrý spôsob tréningu. Naučte sa dokonale jeden, jediný pohyb a pochopíte aj všetky ostatné, pretože pohyby v taji sú v podstate všetky rovnaké. Keď trénujete je dobre si zacvičiť celú zostavu a okrem toho sa dlho venovať jednému pohybu. V sin-i sa taktiež kladie doraz na cvičenie najmä jednotlivých pohybov. Napríklad ja, keď som trénoval sin-i, necvičil som žiadnu formu.

V pa-kua sa okrem dvoch kruhových foriem, sa cvičí aj po priamke, čo je základom pre san-šou. Pomáha to pochopiť, že pohyby ktoré robíte priamo a po kruhu sú tie iste. Obecne sa však hovorieva, že tie dve zostavy sú na prvom mieste a ostatne sú doplnkové. Všetky pohyby vychádzajú z týchto základných foriem. Keď nejaký čas cvičíte, zrazu zistite, že daný pohyb sa nachádza aj tu, aj tu.., že je ukrytý aj v iných pohyboch. Je to jeden veľký celok.

Človek na to musí prísť časom svojim tréningom. Študenti to spočiatku často nechápu, myslia si že sú to rozdielne pohyby, ale nie je to tak. Môj učiteľ hovorieval že vo wu-šu sa cvičí zámysel, úsilie. Nič iné.

Aký je význam statických pozícii v tréningu?

Cvičia sa vo všetkých týchto štýloch. Je však treba pochopiť, že hýbať sa znamená stáť, a stáť znamená hýbať sa. Je to veľmi podobne akoby ste robili veľmi, veľmi pomalý pohyb. Napríklad v mej-chua. Keď človek stoji v pozícii má pocit, akoby sa zväčšoval, rástol. Nie je to len státie a podriemkavanie. A keď stojíš dostatočne, samovoľne vznikne pocit, že chceš zmeniť pozíciu.

Jeden z mojich učiteľov cvičil formu tchaj-ti 12 hodín. Keď sa naňho človek pozrel, vyzeralo to akoby stál, ale v skutočnosti len cvičil extrémne pomaly. Podľa mňa je toto skutočný tréning. Je v ňom múdrosť. Málokto však môže trénovať týmto spôsobom. Ľudia majú často očakávania a túžby, ktoré preveľmi prevyšujú ich schopnosti.

Wu-šu a zbrane?

Cvičí sa s nimi vo všetkých týchto štýloch. Ja som však napríklad trénoval len jednu zostavu s kópiou. Podľa mňa je to tak, že kto dostatočne dobre cvičí bez meča, zacvičí dobre aj s mečom. Forma so šabľou v tchaj-ti je rovnaká ako bez zbrane. Ak dobre cvičíte bez zbrane, tak až ju dostanete do ruky budete vedieť čo s ňou. Čím je vlastne meč alebo kopia. Len predlžením vašej ruky.
Tréning so zbraňami má samozrejme svoj význam, pomáha rozvíjať niektoré schopnosti. Napríklad cvičenie s kópiou posilní váš tan-tchien. Ľudia ktorí cvičia len so zbraňami však majú zásadný problém. So zbraňou môžu byť neporaziteľní, ale ak o ňu prídu sú bezradní.

Učiteľ hovorieval: „Keď chytíš niečo do ruky stávaš sa strnulým, mŕtvym, ale ak máš ruky prázdne môžeš byť veľmi živý, premenlivý….“ Čo s toho všetkého vyplýva? Umenie bez zbrane je omnoho vyššie.

A čomu by sme mali venovať najviac pozornosti pri čchi-kungu? Keď cvičíme v skupine je lepšie kvôli koordinácii sledovať ostatných , alebo obrátiť všetku pozornosť do vnútra?

V Číne sa často cvičí so zavretými očami, a predcvičujúci hovorí čo práve robí. Takže sa riadia sluchom. Samozrejme kým sa učíte jednotlivé pohyby je lepšie pozerať sa.

Nebolo by vhodnejšie cvičiť teda sám?

Pri spoločnom cvičení vzniká niečo ako pole čchi, a keď doňho vstúpite môže pomôcť vášmu zdraviu. Je preto užitočné cvičiť nielen sám, ale aj v skupine.

Vo wu-šu je to podobne. Je čas kedy si treba všímať seba, a je čas kedy si všímať ostatných. Keď cvičíte sami, cvičíte sami, keď cvičíte v skupine je dobre cvičiť spolu. Po ulici sa tiež nedá chodiť nevšímavo, lebo do niekoho narazíme. Alebo nás zrazí auto.

Spoločný tréning je prospešný, keď ľudia cvičia v skupine, môžu si navzájom pomôcť, navzájom sa jeden od druhého učiť. Keď cvičíte sami môže sa vám zdať, že to robíte dobre ale nemusí tomu tak byť, a môže z toho vzniknúť problém

Alebo cvičenie vo dvojiciach. Tam je potrebný partner. Získavate skúsenosť. Závisí to od samozrejme od vašich cieľov. Koho zaujíma boj, môže zlepšiť niektoré svoje schopnosť, kto cvičí pre zdravie, aj tam dochádza k vzájomnému prenosu energie.

Preto chodievam so svojimi žiakmi do Číny. Nie je pre nich dôležité len to, čo tam odcvičia, ale taktiež čo uvidia. Pozerať sa ako cvičia iní učitelia, je veľmi dobrý tréning. Možno to nepostrehnete hneď, ale po čase zistite ,že to bolo pre vás prínosom. Ako by ste povedali v Európe „Boh si vždy nájde cestu ako vám pomôcť“

Prepis rozhovoru so shifu Zhang Shanmingom. Rozhovor bol vedený lámanou ruštinou takže aj napriek snahe o čo najpresnejšie zachytenie sa jedná skôr o prerozprávanie než doslovný preklad. – V.M.,Bratislava 2011

Mohli by ste niečo porozprávať o tom ako ste sa vy dostali k wushu? O vašich učiteľoch, tréningu…

Zo začiatku to bolo ako hra, až neskôr keď som začal čo to z wushu chápať, začal som sa oňho serióznejšie zaujímať. Trénoval som u brata jedného môjho známeho ktorý sa venoval wushu venoval už dlhšie.

Čo konkrétne cvičil ?

Šaolinske štýly. Trénoval som s ním nejaký čas, neskôr však vznikol problém, keď niekto z nových žiakov povedal, že sa mu viac páči moje wushu. Nechcel už, aby som s nimi cvičil a keď zmenili miesto tréningov, nepovedal mi o tom.(smiech)
Neskôr som v novinách uvidel oznam o tréningoch wushu a začal som sa učiť u môjho učiteľa Suy.

Kde a ako často ste trénovali?

Cvičilo sa vonku, 3x týždenne, a chodilo tam pomerne veľa ľudí. Fungovalo to v podstate ako akési centrum, kde viacerí učitelia vyučovali rôzne štýly. Napr. Mej-chua, Tchaj-ti, Šuaj-tiao, Tchong-pej…

Čomu ste sa venovali vy?

Mej-chua. Trvalo to cca 3 roky, Potom už sme tam nechodili, ale mali sme s učiteľom súkromné tréningy Mej-chua a Pa-kua. Po niekoľkých rokoch sa jeho žiaci postupne roztratili, našli si prácu, oženili sa a prestali trénovať. Ostali sme len asi traja-štyria.

Neskôr som aj ja šiel svojou cestou a študoval u iných učiteľov, ale stále s ním udržiavam kontakty a navštevujem ho.

Má aj v súčasnosti žiakov?

Áno, ale už to nie je ako predtým. Teraz ma študentov prevažne zo zahraničia.

Ako ste sa zoznámili s jeho učiteľom Li Zimingom?

Pomáhal nám trochu s tréningom, no bol to dosť zaneprázdnený človek, a nemohol sa nám dlhodobo venovať.

 Učil v tom čase ešte žiakov?

Áno, no už nie príliš intenzívne. Mal už dosť veľa rokov a okrem toho sa venoval aj kultúre, písal knihy… Prichádzalo za ním mnoho návštev aj zo zahraničia. Jeho kungfu bolo veľmi dobré, ale výuka wushu nebola jeho zamestnaním. Mal okrem toho aj svoju prácu. Ako prvý založil v Pekingu Pa-kua federáciu, po vzore ktorej neskôr vznikli aj federácie iných štýlov. Mal mnoho dobrých kontaktov, napríklad aj so starostom Pekingu, nebyť ktorých by táto federácia asi nikdy nevznikla. Ak hovoríme o kultúre tiež bol významnou osobnosťou. Páčil sa mi. Bol to dobrý človek, ktorý pomohol mnohým ľudom. V tom bol tiež dobrým učiteľom.

Ďalšou, v kruhoch Mejchua, známou osobnosťou ktorú ste poznali, bol Wang Daolung…

Wang Daolung bol veľmi dobrým priateľom učiteľa môjho učiteľa. Často ho návštevoval, a keď sme tam cvičili, pomáhal nám. Ako učiteľ sa mi veľmi pozdával a keby bol dnes ešte nažive veľmi rád by som uňho trénoval..

A štúdium u iných učiteľov?

Bolo to odlišné. Keď som sa stretol s učiteľom Wangom neboli tam iní žiaci. Trénoval sám.

 Cvičil už vtedy na tom istom mieste, kde sme sa s nim stretli?

Áno videl som staršieho pána ako cvičí formu ktorú som poznal. Tak som sa s nim nadviazal rozhovor, a zistil som, že študoval u Chen Fake. Neskôr som zistil, že forma ktorú cvičí sa predsa len odlišuje od mojej.

Mohli by ste trochu priblížit tie  odlišnosti..

Nedá sa povedať, že táto forma je správna, a táto nesprávna. Keď si všimnete „wushu bratov“ učiteľa Wanga, napr. Feng Zhiqianga alebo Tian Xiuchena, minulosti cvičili formu podobným spôsobom, ale neskôr už boli rozdiely výraznejšie. Ľudia ktorí sa Tchaj-ti nevenujú, si môžu dokonca mysliet že ide o rôzne štýly Tchaj-ti. Aj ich učiteľ Chen Fake, keď bol starší cvičil formu odlišne, ako v mladosti. Forma ako ju cvičí učiteľ Wang je tá ktorú Chen Fake učil keď bol mladší..

..napríklad Feng Zhiqiang. Ak hovoríme o kung-fu , jeho kung-fu je veľmi dobré. Ak budeme hovoriť o Tchaj-ti , jeho štýl je podľa môjho názoru, do istej mieri ovplyvnený skúsenosťami z iných štýlov a jeho poňatie slobodnejšie.

Učiteľ Wang sa naopak snaží, pokiaľ ide o formu čo najtesnejšie držať toho čo mu ukázal jeho učiteľ.

Oba prístupy majú svoje výhody i nevýhody. Na jednej strane sa zachováva čistota a funkčnosť štýlu, na druhej strane, s rozvojom kung fu vznikajú otázky.
V minulosti sa hovorilo že žiak by mal prekonať svojho učiteľa aby sa štýl rozvíjal.

Ak sa na to pozrieme z inej strany, ľudia ktorí sa venujú wushu môžu mať rôzne ciele.
Niekoho zaujíma proste zdravie a bojove umenie. Títo ľudia môžu trénovať určitým spôsobom, a pre nich je to správne, no ak sa chcú venovať Tao, už sú ich ciele iné a tréning odlišný.

Je to možné aj súčasne?

To je pravé ten druhý spôsob. Tao je úplnosť. Po rokoch tréningu človek pochopí, čo je bojove umenie. Nie je to ani tak na boj s niekým iným, ale so sebou samým. Vlastne ani nie boj, skôr zmena seba samého. Zmeniť sa správnym smerom. To je wushu, to by mal byť podľa mňa ciel.
V súčasnosti sa wushu často cvičí ako šport. Napríklad v Číne vzniklo niečo ako „Tchaj-ti tance“. Na hudbu. Je to už ako show. Nemôžem povedať že to nie je Tchaj ti ale je to voľajaké „iné Tchaj ti.“

Preto cestovať a stretnúť rôznych učiteľov pomáha pochopiť čo je vlastne wushu.

A ako prebiehali tréningy čch-ikungu?

Podobne. Cvičievali sme vonku a chodilo pomerne dosť ľudí. Učiteľovým cieľom bolo proste pomôcť ľudom byť zdraví. Často nemali dosť peňazí na lekárov, a učiteľ sa im pomáhal bezplatne. Nebola to jeho práca, skôr sa venoval Tao. Pomáhal ľudom, mnohým ľudom. Cvičili, a ich zdravie sa zlepšilo. Cvičieval som uňho a  potom som priviedol aj svoju mamu.

Tiež sa venovala čchi-kungu?

Áno cvičila tri roky. Bola už na dôchodku a celé dni sedela doma. Predtým mala mnoho zdravotných problémov, no keď začala cvičiť všetky ustúpili. Tiež sa tam mohla zoznámiť a stretávať s mnohými ľuďmi, čo jej taktiež prospelo.

Neskôr začali problémy s falungom, a už sa čchi-kung verejne necvičieval. V súčasnosti je možno v parkoch vidieť mnohé cvičenia pre zdravie, ale čchikung ako sa cvičil predtým už nevidieť.

Keď som neskôr bol s učiteľom, už čchi-kung nevyučoval, no aj naďalej nasledoval Tao, a snažil sa pomáhať ľudom.

Koľko rokov má učiteľ ?

Je pomerne mladý má asi o 2 roky viac ako ja. No už od svojich 4 rokov vyrastal v kláštore. Neskôr mal tiež veľmi zaujímavý, no neľahký život. Počas kultúrnej revolúcie museli zo svojho kláštora odísť a ten bol vypálený. Chvíľu žili v blízkom meste, ale boli stále šikanovaní, tak sa rozhodli odisť. Skupina asi 14-15 ročných detí sa pokúsila prejsť cez púšť na iné miesto. Niekoľkí cestou zahynuli, ale niektorým, vrátane neho, sa to predsa len podarilo..

Kde ste ho stretli.

V Pekingu.

Tchaj-ti ste sa venovali súčasne s Pa-kua, alebo neskôr?

Neskôr. Krátky čas som cvičil u jedného staršieho učiteľa a po jeho smrti ma môj priateľ priviedol na tréning k učiteľovi Tianovi. Pravdupovediac spočiatku ma Tchaj-ti príliš nezaujímalo, chcel som sa len naučit zostavu, snáď aby som ju mohol cvičiť keď budem starý (smiech). Keď som sa mu však začal venovať , začal byť tento štýl pre mňa čím ďalej tým zaujímavejší. A s učiteľom Tianom udržiavam kontakty dodnes. Podľa môjho názoru je to veľmi dobrý človek.

A ako to bolo so Sin-i?

K tomu som sa dostal ešte o niečo neskôr ako k Tchaj ti. Môj učiteľ Tchaj-ti sa venoval tiež liečebnej masáži, a jeho učiteľ masáže mal dobrého priateľa ktorý vyučoval Sin-i. Sám sa chcel tomuto štýlu venovať a zobral ma so sebou. Nemal som vtedy záujem učiť sa tento štýl, ale nemohol som tam len tak stáť a pozerať sa, tak som tiež cvičil. A natoľko ma zaujal, že som v tréningu pokračoval. Nešlo mi ani tak o to, učiť sa formu, ako skôr pochopiť spojitosť medzi Tchaj ti Pa-kua a Sin-i, keďže sa hovorí, že patria do jednej rodiny.

V čom je ta spojitosť?

Ak hovoríme o ľubovoľných bojových umeniach, riadia sa rovnakými zákonitosťami. Tak isto pokiaľ ide o vnútornú prácu a rozvoj ducha.

..a prečo potom práve tieto tri štýly sa považujú za blízke.?

Je to ako s ľuďmi. Sú rôzny. Niektorí sú väčší iní menši niekto je chudý, majú rôzny život, rozdielnu prácu…… V súčasnosti aj v rámci toho istého bojového umenia existujú rôzne štýly a školy. Rôzny ľudia majú rozdielne skúsenosti, povahu, preferuje nohy, alebo ruky, v bežnom živote viac používajú pravú alebo ľavú ruku…. Niektorý ľudia sú pohyblivejší a živší a viac im potom vyhovujú zodpovedajúce štýly, napríklad opica, aj sa ich ľahšie a prirodzenejšie učia.

Keď sa na to pozrieme z inej strany wushu vychádza z Tao, a postupne sa delí na množstvo štýlov. Ak teda chceme pochopiť podstatu, musíme postupovať opačne, smerom k spoločným základom.

A aké sú naopak rozdiely v týchto štýloch?

Sin-i je spočiatku tvrdé. Cvičí sa rýchlosť a sila, a je to na pohyboch vidieť. Tréning Tchaj-ti vyzerá inak. Uvoľnenosť sa nacvičuje hneď zo začiatku. Pakua je niekde medzi nimi. Ale to je len prvý krok. Neskôr sa vo všetkých týchto štýloch trénuje aj uvoľnenosť, precíznosť, pokojnosť a vnútorná pozornosť. Ak človek rozumie sebe, môže pochopiť ostatných, pochopiť svet

Pokiaľ ide o štýly, môžme hovoriť trebárs o Tchaj–ti, ale všetci mame dve ruky dve nohy a môžme vykonávať len tie iste pohyby. Čo je vlastne Tchaj to? Kruh. Sin-i? Kruh. Pakua? Taktiež kruh. A tak isto ostatné štýly. Po určitom čase to človek vidí. Pohyby môžu vyzerať priamo, ale vo vnútri je vždy kruh.

Tao je jednoduché. Keď je to zložité, už to nie je Tao. Učitelia ukazujú svojim študentom množstvo rôznych pohybov. Samozrejme aj to má svoj význam. Jednak každý z nich má svoje skúsenosti, a tiež pre každého je zaujímavé niečo iné. Je to vlastne spôsob ako rôznorodých ľudí priviesť rozličnými cestami k pochopeniu podstaty.

Budha tiež učil rôznych ľudí rôznym spôsobom. Sám pre seba by nemusel rozprávať vôbec.

Ľudia ktorí sa venujú wushu, často robia chybu. Venujú pozornosť mnohým veciam a zabúdajú kvôli čomu. Dôležite je nezabúdať, čo je cieľom. Je to podobné ako v bežnom živote. Pracujú, aby si zarobili na živobytie, neskôr však trávia v práči čim ďaľej viac času a zabúdajú žiť. Až ochorejú. Alebo zomrú. A až vtedy si to uvedomia. Vo wushu je to podobné.

Aký je podľa váš rozdiel v prístupe k tréningu v Číne a Európe.

Rozdiely vychádzajú z kultúry a myslenia. V Číne ľudia viac vnímajú celok. Naopak Európania si väčšmi všímajú detaily a celok im niekedy uniká. Je to podobne ako vo vede. V tom vidím najväčší rozdiel.

S účastnosti jednotlivé štýly vushu vyzerajú značne odlišne, ale predtým neboli rozdiely tak výrazné. Ak si pozriete fotografie Chen Fake, všimnete si že pozície sa veľmi podobajú trebárs na Mej-chua. Pohyby sú jednoduché, prosté. Ako práca na dedine.

V súčasnosti málokto cvičí kvôli sebe. Ak sa niekto bude učiť stále len nové a nové zostavy, bude v tom pokračovať donekonečna. Je potrebne aby človek cvičil, sám pre seba. Vezmite si napríklad jednoduchú statickú pozíciu. Človek v nej môže stáť dlho, a už len z toho, prostredníctvom svojho tela, môže mnoho veci pochopiť. Stačí jednoduchý pohyb, ale vo vnútri možno nájsť mnoho zákonitosti. O wushu, o živote, o spojitosti jinu a jangu.

Človek musí dýchať. Dýcha keď cvičí Tchaj-ti, dýcha keď cvičí Mej-chua a bude dýchať pri cvičení ktoréhokoľvek štýlu. Pohyby vo formách rôznych štýlov môžu vyzerať odlišne, ale ich použitie bude vždy rovnaké. Iné som nevidel. Boli však aj učitelia, korím stačilo menej. Dnes už sa ale ľudia málokedy venujú tréningu tak usilovne a úprimne. Každopádne študenti wushu by mali trénovať tak, aby to bolo prospešné pre ich život.

Rozhovor členiek SFW pre časopis Wellnes 2008

1.Bojové umenie, tréning tela alebo umenie liečiť? V tejto prvej otázke by ma zaujímalo, ako ste vlastne k čchi-kungu prišli, či ste si ho našli vy alebo on si našiel vás, či to bolo nejaké zásadné rozhodnutie vo vašom živote, zásadné riešenie vášho status quo alebo to prišlo náhodou a podobne… A v titulku tejto –prvej časti je zakomponované ono: Prečo a čo ste od čchi-kungu očakávali: spôsob ako rozhýbať telo, teda vlastne iba iba nejaký druh športu, pohybu, spôsob ako sa naučiť fyzicky brániť (viem, že čchi-kung nie je bojové umenie, ale mnohí ľudia si to myslia, možno by bolo fajn tu spomenúť Čo ľudia vedia o čchi-kungu, čo si vlastne pod tám predstavujú a s akými mýtmi či omylmi okolo čchi-kungu ste sa stretli. Alebo do tretice (ohľadom toho, prečo ste sa rozhodli pre čchi-kung) či ste hľadali nejake duchovné cvičenie…

Magdaléna
S čchi-kungom som sa po prvý krát stretla asi pred desiatimi rokmi. V podstate sa ku mne nasťahoval v podobe môjho terajšieho manžela. Pred tým som sa venovala nejaký čas aerobiku a neskôr kalanetike, a tak som toto cvičenie spočiatku brala len ako ďalšiu pohybovú aktivitu. Neskôr som si vďaka svojím učiteľom postupne uvedomovala vzťah čchi-kungu k zdraviu človeka, jeho fyzickému i duševnému rozvoju, čínskej kultúre i tradičným čínskym bojovým umeniam. A hoci sa vo všeobecnosti nedá povedať, že čchi-kung je bojovým umením vzťahy medzi nimi sú veľmi blízke, a hranice často nejasné. Niektoré zostavy čchi-kungu využívajú pohyby bojových umení a naopak adepti rôznych štýlov vušu často využívajú v tréningu rozličné druhy čchi kungu. Ostatne vnútorne štýly bojových umení ako napríklad Tchaj-ti-čchuan sú vlastne osobitým druhom čchi-kungu.

Gabika
O čchi-kung som vôbec nemala záujem, ba dokonca som sa mu vyhýbala, pretože informácie, ktoré sa ku mne o čchi-kungu dostali, boli o nejakom duchovnom cviční a ja som v tom čase hľadala niečo iné. Hľadala som cvičenie, kde by som rozhýbala svoje telo, ale zároveň by mi dávalo nejaký zmysel. Tak som sa dostala k taiči, a ako som neskôr zistila aj ku čchi-kungu, pretože obidva spolu úzko súvisia. Postupne som prichádzala na to, že keď chcem napredovať v taiči, čchi-kung mi v tom môže pomôcť. Tak ako je pre mňa taiči spôsob života, čchi-kung v ňom predstavuje pohyb životnej energie.

Silvia
K čchi kungu som sa pred dvoma rokmi tak trochu oblúkom cez Tchaj ti čchuan, ktoré mi doporučil môj kamarát. Aby som bola úprimná nemala mala som len veľmi skreslenú predstavu o tom, čo to vlastne je. Zo začiatku som si myslela, že bude dynamickejší a možno trošku náročnejší. Mala som skôr v úmysle vskúšať cvičiť nejaké bojové umenie. Čchi kung som začala cvičiť spolu s Tchaj ti, takže som si rozdiely alebo skôr súvislosti medzi uvedomila až neskôr. V prvom rade som sa chcela hýbať a robiť tak niečo pre seba. Čchi kung tak zásadnú podmienku dokonale spĺňal.

 2.Pozitívne účinky na telo Čo Vám dáva z hľadiska telesnej kondície, formovania postavy, poprípade, fyzických schopností a podobne….

Magdaléna
Cvičeniu vďačím za väčšiu uvoľnenosť, zlepšila sa mi koordinácia pohybov, upravilo držanie tela, posilnila imunita… taktiež môžem potvrdiť priaznivý vplyv na problémy s trávením a vďaka práci s energiou zeme som ľahšie zvládla problémy v počiatočnom štádiu môjho tretieho tehotenstva.

Gabika
Pri väčšine cvičení sa kladie dôraz na vypestovanie sily a pevného svalstva, ale veľmi málo sa dbá na uvoľnenie. A práve prirodzene uvoľnený sval, natiahnutý v celej svojej dĺžke, dokáže vyvinúť najväčšiu silu. Čchi-kung je jednou z možností, ako pomôcť svojmu telu nenásilnou formou dostať sa do tohto stavu – mať pevné, pružné a zároveň uvoľnené telo, vzpriamené držanie tela so vztýčenou hlavou. Pre mňa to bolo poznanie, že keď budem vystierať svoj chrbát a držať hlavu hore v bežnom živote, nebude mi padať dole pri cvičení a naopak. To platí aj v symbolickom zmysle

Silvia
V prvom rade som sa dokážem lepšie uvoľniť a už sa toľko nehrbím ako predtým. Takmer vôbec ma nebolí chrbát a nemávam po ťažšej fyzickej námahe svalovicu, a keď sa stane, že áno tak je len minimálna. Hoci sa fyzické a psychické nároky veľmi nezmenili, môžem spokojne povedať, že ma už vyše roka nezabolela hlava. Dalo by sa povedať, že som sa lepšie naučila využívať svoju vlastnú silu a neplytvať ňou.

 3.Pozitívne účinky na myseľ (dušu) Ako ste sa začali pod vplyvom čchi-kungu meniť vnútorne, čo je dnes úplne inak vo vašom správaní, uvažovaní, vnímaní sveta i seba?

Magdaléna
Princípy a „filozofia“ s ktorých čchi-kung vychádza mi už od prvej chvíle boli veľmi prirodzené a nemala som problém sa s nimi stotožniť. A to aj napriek tomu že som sa o východné kultúry nikdy pred tým nezaujímala. Cvičenie ktorému sa venujem mi pomáha dosiahnuť väčšiu harmóniu tela i duše a učí ma trpezlivosti. Čchi-kung mi taktiež ukázal nový pohľad na zdravie a možnosti jeho udržania.

Gabika
Uvoľnenie je jednou z najdôležitejších vecí, o ktorú sa snažím. Keďže ja sama som skôr cholerický typ, cítim ako cez vonkajšie uvoľnenie tela prichádza pri čchi-kungu k vnútornému uvoľneniu, vyprázdneniu mysle. Postupne mizne napätie, a to čo bolo pre chvíľou veľkým problémom, má zrazu riešenie, alebo už nie je dôležité. Niežeby mi to išlo závratne rýchlo, ale aj oceán bol len kvapkou vody. Určite som aj vďaka či-kungu dnes „iný“ človek, ako pred deviatimi rokmi, keď som začínala (aspoň to hovoria moji priatelia).

Silvia
Veľmi som sa zmenila, čo sa týka mojej povahy, lebo som teraz omnoho kľudnejšia a vyrovnanejšia. Toto si všimli aj ľudia v mojom okolí. Problémy sa mi riešia ľahšie, možno aj preto, že ich vnímam inak ako predtým. Naopak zase, keď mám radosť tak mám pocit, že ju cítim naplno. V krátkosti to znamená, že si z ničoho nerobím ťažkú hlavu. Veľmi pozitívna zmena u mňa nastala tiež hlavne v tom, že sa viem lepšie ovládať.

 4.Čchi kung – pohyb (ne)každodenný Tu by nás zaujímala taká tá technická stránka čchi-kungu. Ako často ho cvičíte, kde, s kým, či na čchi-kung potrebujete nejaké špeciálne podmienky: priestory (cvičievate ho aj vonku?), oblečenie… Ako sa čchi-kung vlastne cvičí: existuje nejaká tréningová fáza, kedy sa ho človek učí a keď už ide „naostro“? A ešte existujú rôzne školy čchi-kungu, línie alebo štýly??? Ak áno, čo presne cvičíte vy a prečo?

Magdaléna
Počas približne štyritisíc rokov vzniklo veľké množstvo druhov škôl a smerov. Mnohé vychádzali z konfuciánskych, taoistických či budhistických kruhov, vznikli smery vonkajšie i vnútorne, tvrdé i mäkké, zostavy statické i dynamické s hlavným zameraním na zdravie, bojove umenia či duchovný rozvoj.
Najprv je potrebné naučiť sa vonkajšiu formu, jednotlivé pozície, koordináciu pohybov….. Po zvládnutí týchto základov je možné presunúť pozornosť k princípom toho ktorého čchi- kung, práci s dýchaním, myslením, zámerom. A postupne sa dopracovať k tomu aby pohyb vychádzal prirodzene z vnútra.
V priebehu niekoľkých rokov som sme sa učili rôzne zostavy, ktoré vo väčšej či menšej miere cvičievam dodnes. Išlo napríklad aj o pomerne známych „8 kusov brokátu“, ale aj málo rozšírené čchi-kungy s ťažko preložiteľnými názvami. Okrem toho sa pravidelne venujem tradičným formám Tchaj ti čchuanu štýlu Jang a Čchen.
Výhodou týchto cvičení je nenáročnosť na vybavenie. Stačí trochu miesta, voľnejšie oblečenie, čas a chuť do cvičenia.. Cvičievame individuálne i v skupine, vo vnútri ale aj v prírode. Záleží len od samotného cvičenca čomu dá prednosť a aké sú jeho možnosti. Snáď s jedinou výnimkou – nie je bezpečné cvičiť v búrke. Pre mňa osobne má naväčšie čaro ranné cvičenie pri východe slnka na morskej pláži.

Gabika
Osobne som sa neveľmi zaujímala, či a aké štýly a školy čchi-kungu existujú. Skôr ma zaujíma praktické využitie čchi-kungu, ktorý môže byť náročný aj nenáročný, záleží od každého, ako ho prijme. Nevyžaduje si žiadne špeciálne podmienky – priestory, oblečenie, čas. Je len na mne, čo si zvolím – čchi-kung sa dá praktikovať kdekoľvek a kedykoľvek, dokonca aj v spánku, dôležité je, aby bol človek spokojný. Mne osobne viac vyhovujú pohybové formy čchi-kungu, ale keď mám dostatok času a chuť, tak si rada postojím alebo posedím aj v statickej forme. Najlepšie je cvičiť každý deň. Vtedy je najúčinnejší. Väčšinou sa cvičí doma. Na či-kungu je možno najťažšie, prekonať lenivosť a vytvoriť si doma pri mužovi a dvoch deťoch priestor na cvičenie. Pre rôzne situácie sú dobré rôzne formy či-kungu. Niektorý je viac zameraný na posilnenie tela a zdravia, iný na rozvíjanie sily, potrebnej pre cvičenie tai-či a ďalší posilňuje ducha. Človek môže cvičiť podľa aktuálnej potreby.

Silvia
Čo je na cvičení najlepšie, je že ho môžem cvičiť kde len chcem – doma, v parku, na streche, v lese alebo len tak kde mám miesto. Stačí zopár metrov štvorcových, výhodou je kľudné prostredie, kde sa človek tak rýchlo nerozptýli. Každý si cvičí v tom, čo mu je najpohodlnejšie. Užitočné je sa prispôsobiť počasiu. Ja som sa zatiaľ naučila dva druhy čchi kungu, ktoré sme cvičili na tréningu. Oba sú pod podmienkou, že sa dobre uvoľním veľmi pohodlné a príjemné.

 5.Pôvabný čchi-kung? Niekto si môže myslieť, že čchi-kung cvičia najmä muži, že je to výsostne mužská záležitosť? Tiež sa mu sa môže zdať byť tento pohyb málo pôvabný, málo ženský, málo ladný… Ako by ste argumentovali voči týmto výhradám: v čom je čchi-kung podľa vás (ako ženy) krásny?

Magdaléna
Je treba si uvedomiť, že pojem čchi-kung zahŕňa veľké množstvo značne rôznorodých praxi a cvičení. V niektorých sa vyskytujú rýchlejšie a prudšie pohyby, v iných naopak mäkké a pomalé. A mnohé navonok vyzerajú ako nehybné státie či sedenie v určitej pozícii. Nemám vôbec pocit žeby čchi-kung bol vhodnejší pre mužov ako pre ženy. Keď som pred desiatimi rokmi po prvý krát pozorovala môjho muža pri cvičení tieto pomalé a mäkké pohyby sa mi k nemu vôbec nehodili a pripadalo mi že v podaní ženy by pôsobili prirodzenejšie. Dnes mi je jasné, že práca s energiou je vhodná rovnako pre mužov ako aj pre ženy. Rozdiely tu samozrejme sú, muži mávajú spravidla problém dosiahnuť uvoľnenosť a mäkkosť, ženy naopak  presnosť pohybov a dodržanie zámeru.

Gabika
Mojou prvou učiteľkou čchi-kungu bola žena, takže som čchi-kung nevnímala ako mužskú záležitosť. A aj keď ďalšími učiteľmi boli muži, nikdy sa mi čchi-kung nezdal ako málo pôvabný alebo málo ženský – naopak, práve pohybový čchi-kung, keď je uvoľnený, je veľmi krásny, niekomu môže pripadať ako tanec.

Silvia
Vôbec som to nevnímala ako cvičenie vhodné buď pre mužov alebo pre ženy. Treba si v prvom rade uvedomiť, že je to cvičenie pre ľudí ako takých a nie je dôležité pohlavie ale výsledok cvičenia. Aby sa človek cítil dobre. Mala som možnosť vidieť cvičiť dosť ľudí na to aby som mohla povedať, že každý jeden z nich to cvičil tak ako to pochopil. Keď sa či kung praktikuje správne, tak vyzerá rovnako pôvabne v podaní muža ako aj ženy. Preto si myslím, že či je čchi kung dobre vyzerajúci, závisí od toho ako veľmi sa mu človek venuje. Najlepšie pôsobí ten, komu sa podarí skoordinovať všetky časti svojho tela rovnako. Dostať sa do takej fáze je ale aj dosť náročné

 6.Môj učiteľ Osobné vedenia skúseným a dôveryhodným učiteľom je pre čchi-kunh pravdepodobne nevyhnutne. Je to tak a ak áno, prečo? Čo musí mať dobrý učiteľ? Akí boli tí vaši, aké máte na nich spomienky, čo vám dali… Pochádzajú najlepší učitelia z Číny alebo môže byť aj Slovák najlepší učiteľ?

Magdaléna
Určite je veľké šťastie stretnúť dobrého učiteľa. Vravieva sa že keď je žiak pripravený, učiteľ si ho nájde. Neviem či som bola pripravená, ale mojím prvým a vlastne najdôležitejším učiteľom bol Voloďa Jadrišnikov, ktorý ma oboznámil nielen s Tchaj-ti a čchi-kungom ale i základmi tradičnej čínskej medicíny a bol mi veľmi blízkym priateľom. Na jeho pozvanie pricestoval na Slovensko aj jeho učiteľ šifu Daj Čao, ktorý tu pre nás pravidelne viedol semináre. Vzťah k nemu som si budovala postupne, zo začiatku to bol značný rešpekt ktorý postupne prerastal do stále otvorenejšieho priateľstva. Nanešťastie zahynul pri autonehode. Poslal nám však „slniečko“ v podobe svojho priateľa a wušu brata šifu Čhang Šhan-minga. Ten je už niekolko rokov mojím učiteľom nie len Tchaj-ti a čchi- kung, ale často aj v otázkach bežného života.

Gabika
Úprimne sa priznám, nie som typ, ktorý si sám študuje z kníh, dávam prednosť výkladu učiteľa. Podľa mňa je učiteľ dôležitý, nie je jedno, kto je učiteľom. Aj v Číne si udržiavali celé línie učiteľov a získať poznanie priamo od zdroja je veľké šťastie. Nie je pre mňa dôležité, či je to muž alebo žena, skôr je pre mňa dôležitý vzťah, ktorý si vytvoríme a vzájomná dôvera. Rozhodne nestojím o to, aby sa učiteľ stal modlou, ale priateľom. Mala som šťastie na učiteľov, pretože viem, že aj keď už nie som s niektorými tak často v kontakte, môžem sa na nich s dôverou obrátiť. Môj súčasný učiteľ Zhang Shanming je Číňan, ale musím zdôrazniť, že učiteľmi sú mi aj partneri pri cvičení. Učiteľ k nám prichádza 4 až 5 krát do roka, a keď tu nie je sme si učiteľmi navzájom.

Silvia
Ten správny učiteľ je tá najdôležitejšia zložka. Pokiaľ je dobrý pochopíte, čo vám chce povedať a potom aj správne cvičíte. Ukáže vám ako čo a ako, ale cvičiť už musí každý sám. To je ta najpodstatnejšia časť, pokiaľ niekto necvičí poctivo ani ten najlepší učiteľ mu nepomôže. Ja som začala cvičiť pod šifu Čang Šan-mingom, celkom ma prekvapil spôsob akým nás učí. Je uvoľnený, príjemný a vždy to prenesie aj na nás.

 7.Súťaživosť, výhry a prehry Ak zoberieme čchi-kung trochu ako šport, ako v ňom funguje súťaživosť, výhry a prehry, túžby byť najlepší, dosiahnuť najlepší výkon, potreba stále sa zlepšovať či konfrontácia sa so „spoluhráčmi?“

Magdaléna
Cvičenie čchi-kungu a Tchaj-ti nevnímam ako šport, a preto v ňom pre mňa nemá miesto súťaživosť či konfrontácia. Všetky cvičenia vo dvojiciach slúžia na overenie si správnosti pohybu, opravu chýb, pochopenie zámeru, výuku práce s telom, mysľou a duchom. Jediným protivníkom je tu vlastná pohodlnosť či netrpezlivosť a jedinou výhrou zdravý a plnohodnotný život.

Gabika
Rada sa hýbem, ale väčšinou mi chvíľu trvá, pokým si nejaký pohyb osvojím. Robila som rôzne športy – ako dieťa atletiku, volejbal, neskôr karate, aikido, ale vždy ma dosť štvalo, že som musela vynaložiť oveľa viac námahy, kým som dosiahla to, čo iní zvládli hravo. Vždy som sa s ostatnými porovnávala, lebo to tak bolo zaužívané, dôležitý bol víťaz. Rada som trénovala, ale neznášala som súťaže. Vždy, keď sme mali preteky, som sa vyhovorila, alebo som odišla z oddielu a hľadala niečo iné. A ako som už povedala, našla som taiči a čchi-kung. Viem, že aj v taiči sa uskutočňujú súťaže, pretože niektorí ho vnímajú ako šport, ale to už neriešim. Mňa tam nikto neposiela a našťastie v čchi-kungu súťaže nie sú (aspoň o nich neviem).Pri našich spoločných cvičeniach je úplne jedno, či si mladý, starší, koľko a ako dlho cvičíš, pretože to nie je dôležité. Dôležité je, aby si bol spokojný a uvoľnený. Partneri v cvičení nie sú rivalmi, ale môžu byť navzájom učiteľmi.

Silvia
Či kung ako taký nemá takmer nič spoločné so športom. Nevnímam spolucvičiacich ako konkurentov, skôr naopak ako niekoho, od koho sa mám vždy čo nové naučiť. Môžem sa na nich obrátiť s prípadnými otázkami alebo nejasnými pohybmi. Jediného koho musím prekonať som ja sama. Mám tým namysli klasické výhovorky ako dnes som unavená, nechce sa mi, ešte mám inú robotu.

 8.Elixír života (Návod na šťastný život?) Ako čchi-kung ovplyvňuje iné roviny môjho života? Tak napríklad spôsob môjho stravovania, moju rodinu a prácu, moje vzťahy k iným ľuďom, ja neviem, poprípade aj zariadenie môjho bytu podľa pravidiel feng šuej…

Magdaléna
„Čchi-kung je jen jednou z ciest, a ako všetky cesty nevedie nikam. Táto cesta má však srdce, a preto sa oplatí po nej kráčať.“ Som spokojná so svojím životom, mám dobrého manžela, 3 zdravé deti, príjemnú prácu a aj vďaka cvičeniu poznám mnoho dobrých a zaujímavých ľudí. Ak sa aj niekedy dostavia nejaké nepríjemnosti alebo stres dokážem sa s nimi lepšie vyrovnať. Pozitívny prístup a radosť zo života je podľa mňa veľmi dôležitá a myslím si že aj v tomto ohľade mi čchi-kung veľmi pomáha. Feng šuej je umením ktorému sa rovnako ako čchi-kungu alebo wušu treba dlhodobo venovať pod vedením dobrého učiteľa. Preto ak sa vo svojom byte cítim príjemne, nepátram po tom či vyhovuje grafom a náčrtkom v rôznych populárnych knižkách.

Gabika
Neviem, či sa čchi-kungom niečo zázračne zmenilo, no myslím, že viac vnímam veci, ktoré sa dejú okolo mňa ako potvrdenie svojich vnútorných postojov a dokážem prijať to, čo mi život prináša s väčším pokojom, pokorou a dôverou. Myslím si však, že mi cvičenie taiči a či-kungu pomohlo dostať sa zo zdravotných problémov so štítnou žľazou, lekár mi dokonca povedal, že som štatistická výnimka. Tieto cvičenia pôsobia na človeka tak ako celostná medicína, ktorá lieči telo aj dušu ako celok. Číňania tieto cvičenia robia, aby si predĺžili a skvalitnili život, ale žiadny zázrak sa nestane bez pravidelnej a trpezlivej praxe. Pre mňa a hlavne pre moju priateľku sa zázrak ale stal, ktorá práve vďaka cvičeniu podarilo napriek diagnostikovanej neplodnosti otehotnieť a priviesť na svet dcérku.

Silvia
Rovina na ktorej som to najviac pocítila je moje sebaovládanie. Nerozčúlia ma veci, ktoré ma predtým ako som začala cvičiť dokázali vyviesť z miery. Lepšie sa vyrovnávam so stresom, nie je až taký negatívny. Ovládam viacej ja jeho ako on mňa. Nemôžem však poprieť, že som skutočne zmenila svoje stravovacie návyky. Jedávam zdravšie, ale nerobím to nejako úmyselne, je to viac-menej podvedomé.

 9. Čína – kolíska čchi-kungu Boli ste tam? Ťahá Vás to poprípade do týchto východných kultúr? Ak áno, čo najviac vás tam fascinuje?

Magdaléna
Čínu som navštívila dvakrát, a dúfam že sa tam onedlho znovu vrátim. Videli sme Peking s jeho historickými pamiatkami a nádhernými parkmi. Vyše dvadsať hodín sme cestovali vlakom do Wutangských hôr kolísky taoismu a vnútorných štýlov wušu, navštívili taoistické kláštory… Je to úplne iný svet a mám odtiaľ nezabudnuteľné zážitky. Najviac si však cením, že nás náš učiteľ zoznámil so svojimi učiteľmi, a mali sme možnosť spoznať ich v súkromí ako aj venovať sa cvičeniu pod ich vedením. Cvičenie v čínskych parkoch bývalo veľmi prirodzené a bezprostredné. Taktiež som mala som možnosť stretnúť sa s lekármi, mne veľmi sympatickej, tradičnej čínskej medicíny. No a v neposlednom rade ma veľmi milo prekvapila pravá čínska kuchyňa, ktorá je neporovnateľná s tou ktorá sa ponúka v čínskych reštauráciach u nás. A samozrejme nesmiem zabudnúť na výborný čaj. Takže hurááá opäť do Číny.

Gabika
Ách, Čína. Áno, splnil sa mi detský sen. Dokonca som aj chvíľu učila po čínsky, a nie je nemožné sa to naučiť, ale tak ako pri či-kungu, aj tu treba trpezlivosť a vytrvalosť. Vždy ma to tam ťahalo a to som o taiči a čchi-kungu ešte nič netušila. Ako nám povedal náš učiteľ, čchi-kung je viac vnútorné cvičenie a nepraktikuje sa tam nejako okato na verejnosti, na rozdiel od iných cvičení. Ani my sme sa s ním nestretli na tých miestach, ktoré sme navštívili, či už v parkoch v Pekingu alebo vo Wudangských horách. Čína je krásna a na rozdiel od našej krajiny naozaj obrovská, čo ma tam však naozaj fascinovalo boli ľudia. Je pravda, že ich je veľa, naozaj veľa a vôbec nevyzerajú rovnako, ale čo mali spoločné, bol úsmev a spokojnosť, čo im vyžarovala z tvárí.

Silvia
Čínu som zatiaľ navštívila len raz a bola to ta najlepšia dovolenka akú som kedy zažila. Počas tých 5 týždňov, čo som tam strávila som videla veľmi veľa pamiatok a krásnych scenérii, ale aj kus celkom iného sveta. Veľmi na mňa zapôsobila čínska architektúra. O východné kultúry sa zaoberám už dlhšie a vidieť to na vlastné oči je nezaplatiteľný zážitok. Ochutnala som pravú čínsku kuchyňu, ktorá sa mimochodom ani trošku nepodobá na to, čo si u nás pod ňou predstavujeme. Jediné čo ľutujem, že som vtedy ešte necvičila ani tchai ti ani chi kung. Videla som tam cvičiť strašne veľa ľudí, dokonca aj kuchynským personál ešte tesne predtým, ako začali pracovať. Stáli v rade pred reštauráciou a rozcvičovali sa pod taktoukou svojho šéfkuchára. Verím, že sa mi ešte pošťastí sa tam vrátiť a tentokrát budem cvičiť spolu s nimi.

  Pán Ji Jinping je blízkym priateľom nášho učiteľa shifu Zhang Shanminga. Spolu s ním študoval Pa-kua u majstra Sui Yunjianga a tomuto štýlu sa venuje dodnes. Vyštudoval tiež tradičnú čínsku medicínu a pracuje v Pekingu ako lekár.

V roku 2007 na pozvanie Slovenskej federácie wushu navštívil Slovensko. Pri tejto príležitosti sa uskutočnila prednáška pre členov SFW, ale aj širšiu verejnosť, s tematikou čínskej tradičnej medicíny.

Tento článok vznikol ako prepis zvukového záznamu tejto prednášky. Menej známe čínske výrazy sú preto v prostom fonetickom prepise. Napriek nevyhnutným štylistickým úpravám, som sa snažil čo najvernejšie zachovať obsah i formu. Na dokreslenie atmosféry samotnej prednášky sú ponechané aj drobné nedorozumenia v následnej diskusii, či už vznikli tematickou obtiažnosťou prekladu, alebo odlišným pohľadom diskutujúcich, spôsobeným rozdielnym kultúrnym prostredím.

Dobrý deň.

Budem dnes rozprávať o čínskej kultúre a taktiež o tradičnej čínskej medicíne. Som veľmi rád, že mam príležitosť sa tu na tomto mieste s vami stretnúť. Čo sa týka mojich pocitov sú trochu zmätené, pretože je ťažko pretransformovať čínsku kultúru do slov. Pritom je však veľmi dôležité uchopiť ju pocitovo a po psychologickej stránke. Avšak keď budem takto stáť zoči-voči vám a môže dochádzať k istej interakcii medzi nami, budete iste schopní pocítiť a uvedomiť si čo to ta čínska kultúra je.

Na začiatok by som vás chcel oboznámiť s istým spôsobom pohľadu, vysloviť určité myšlienky a rozprávať o harmónii medzi človekom a zemou.

V tradičnej čínskej kultúre sa domnievame že akákoľvek vec, súvisí s nebom (ktoré môžme nazvať vesmírom), človekom a zemou. Budem teraz rozprávať o tradičnom pohľade na čínsku medicínu, spoločnosť a človeka.   Tento pohľad kladie veľký doraz na to aby sme si tam všímali človeka ako centrum. Ide o to že človek, spoločnosť a liečenie nemocí sa stáva jedným celkom. Človek ktorý chce liečiť choroby sa teda musí, vyznať v troch aspektoch. Mal by vedieť čo sa deje na nebesiach, musí sa vyznať v psychológii človeka, a rozumieť tomu, čo sa deje na zemi.

Chcel by som tiež upriamiť pozornosť na jeden spis tradičnej čínskej medicíny. Jeho názov by sa dal preložiť, asi ako „zápis medikamentov embryonálneho dýchania“. Toto dýchanie je špecifickým stavom človeka, kedy sa v ňom automaticky obnoví schopnosť prirodzene pochopiť priebeh a príčinu dejov vo vnútri tela.
Taktiež pocit z liečiv je v tomto stave skutočný. Ak v tomto stave človek požije liek veľmi dobre rozlišuje chuť a charakteristiku liečiva a tak isto dokáže jasne vnímať a rozpoznať v ktorých dráhach účinkuje. Preto popisy liečiv v starých spisoch tykajúce sa charakteristík a príslušnosti jednotlivých liečiv, nie sú výsledkom bujarej predstavivosti ale experimentov na vlastnom tele.
Tento spis preto popisuje, ako boli týmito experimentmi preskúmané charakteristiky a účinnosť jednotlivých liečiv. A overením týchto dráh v tele sú taktiež rôzne vnútorné praxe ktoré sa v Číne praktizovali, napr. Tchaj-ti , Pa-kua a iné.

Keď sme sa už dostali až sem, nemôžeme pokračovať bez toho aby sme spomenuli niečo o ľuďoch ktorí sa venovali taoizmu. Z Tao vzniklo jedno, z jedného dve, z dvoch tri, a z troch desať tisíc veci. „Jedno“ je tchaj-ti , dva“ sú „dva póly“. Z toho vidíme že tieto dva póly Jin a Jang vznikli z tchaj-ti , a teda tchaj- ti je veľmi dôležitý filozofický princíp .
Pokiaľ si nevyjasníme pojem tchaj-ti z filozofického pohľadu, veľa vecí nám nebude jasných ani v čínskej medicíne. Slovo Tchaj-ti sa skladá z dvoch znakov. Prvý je pomerne ľahko pochopiteľný, tchaj znamená „viac ako veľa“. Znak sa píše troma čiarkami a bodkou. Tri čiary znamenajú „veľa“ a bodka „ešte niečo viac“.   Druhý znak znamená hranicu, hraničný pol. Napr. pojem wu-ti znamená bezhraničný. Používa sa napríklad výraz „bezhraničný ako himalájske pohorie“. Spojením týchto znakov vznikne najhraničnejší pól, alebo prichádzame za hranice niečoho.

Je to veľmi abstraktný pojem, ale dá sa nájsť konkrétnejší význam? Omnoho konkrétnejší opis druhého znaku je v jednom starom spise.
„….. 19 rokov je „čang“, 4 „čangy“ sú jedno „pu“, 24 „pu“ je jedno „suej“, tri „suej“ sú jedno „sou“, a sedem „sou“ je jedno „ti.“ – to „ti“ ktoré sa nachádza vo výraze tchaj-ti.
To nám popisuje cyklus vo vývoji vesmíru, je to niečo ako maximum rozvoja sveta v jednom cykle.Tento kus textu ktorý som citoval, hovoril o dôležitých časových úsekov.   V Číne máme spôsob počítania ktorého jednotkou je „čang“ čo je 19 rokov. Teraz vám to môže pripadať nezaujímavé, ale z hľadiska diagnostiky aj celkove v čínskej medicíne je tento pojem dôležitý.

Hovorili sme teda o týchto úsekoch. Keď sa dostaneme k tomuto „ti“ prichádza tam o obrovskej zmene, život konci, a 10000 vecí sa rodí odznova. Pokiaľ ide o súčasný vedecký pohľad na vesmír a jeho vznik, jedno z vysvetlení je takzvaný big-beng a potom sa hovorí o postupnom rozširovaní a vývoji vesmíru, ktorý a zväčšuje až po maximálnu hodnotu kedy sa energia vyčerpá a vesmír sa dostane do stavu zomierania, ktorému sa nemôže vyhnúť.   To je ekvivalentom toho čomu hovoríme v čínskej filozofii ukončenie života. Ide o ten bod „ti“.
A ako to pokračuje ďalej? Pokiaľ by všetko zaniklo, odkiaľ sa tu berie kultúra a civilizácia ktorá tu bola dávno pred nami?. Alebo naša kultúra? Preto si myslíme že tato „smrť“ nie je konečná a znovu prichádza k zmene a zrodeniu. V starej indickej filozofii pre tieto cykly existovali 4 znaky, v preklade „vznik, bytie, pokazenie a prázdnota“. Podľa tejto filozofie náš svet prechádza postupne týmito fázami. Po vzniku je dlhá doba bytia, kedy príde zväčšenie do určitej fázy a začne sa kaziť , zaniká. A je nevyhnutne aby úplne zanikol. Ti sa nazýva jedno ti a potom začne vývoj odznovu. A tako to pokračuje.

Bez ohľadu na popisy v indickej filozofii , taoistickej filozofii či v teóriách súčasnej vedy, a nehladiac na dĺžku jednotlivých cyklov, všetci títo ľudia dospeli k rovnakému záveru. To, že myšlienky cyklov sa objavujú v súčasných vedeckých teóriách, nie je až tak prekvapujúce, ale ako k nim dospeli starí Číňania nad tým je zaujímavé sa zamyslieť.

Uvedomujeme si pritom že to čo nám tu zanechali naši predkovia je hodné toho aby sme to uchovali.Starí Číňania určili tento cyklus na jeden „ti“. Po tomto cykle všetko končí a zaniká. Ako je možné že potom prichádza znovu k rastu? Naši predkovia predpokladali že po zániku opäť prichádza vznik. Taktiež zistili že prechod je veľmi plynulý. Aby tento prechod bol plynulý, musí tu byt ešte niečo vyššie ako „ti“. A to je práve „Tchaj-ti“.
A tato filozofická idea vznikla práve takto. Pretože tu mame Tchaj-ti, môžme z jedného ti do druhého plynule prechádzať, a 100000 veci keď zanikne, opäť vznikne Z ničoho vznikne novy život a opäť zanikne a zmení sa na prázdnotu. Len ak sa vo vesmíre nachádza Tchaj-ti môže dochádzať k takýmto premenám.

V Číne vznikol taktiež spis nazývaný I- ting, ktorý sa skladá z hexagramov a ku každému je nejaký popis. Píše sa tam že zmena, znemená život. Tchaj-ti je zmenou, ktorou vznikajú dva poly Jang a Jing. Z nich vznikajú štyri „obrazy“ a zo štyroch „obrazov“ vzniká osem hexagramov. Tieto hexagramy potom určujú priaznivé a nepriaznivé okolnosti vo svete .

V čínskom systéme liečenia, existuje unikátna koncepcia troch jinov a troch jangov. V známom spise „Su-wen“ sa hovorilo o dvoch jinoch a dvoch jangoch. Malom a veľkom. Ak si určíme čo je teória Jin a Jangu môžme si jasne definovať 3 jiny a 3 jangy. A na ich základe môžme definovať „absolútny Jin“ a „jasný Jang“. Čo to tada je? Ak sa spoja dva jiny vzniká „absolútny Jin“ a z dvoch jangov vzniká „jasný Jang“. Tieto dva pojmy sú v teórii čínskej medicíny veľmi dôležité.
Každý z vás pozná rozhlasový prijímač. Aby prijímal signál musí byt naladený na rovnakú frekvenciu ako vysielanie. Aby frekvencie boli zhodné, nachádzajú sa tam dva spôsoby ladenia. Hrubé a jemne.
„Absolútny Jin“ by som prirovnal k hrubému ladeniu, „jasný Jang“ je jemné dolaďovanie. Ak tomu rozumieme môžme ovplyvňovať harmóniu medzi nebom, človekom a zemou. Tým máme po ruke špeciálne ladiace oddelenie. Potom je človek a štyri ročné obdobia v harmónii a všetko je v poriadku.

Pokiaľ ide o čínsku medicínu, nie je to obor vymyslený len tak z brucha, ale sú tam iste zákonitosti, na ktorých je založená. Má hlavu a pätu a nie je nejaká špekulácia, ale v praxi a na konkrétnych situáciách overená veda.

Teraz si povieme o tom čo je nad tvarmi a pod tvarmi. Svet dnes rozdeľujeme na dve oblasti, duchovnu a materiálnu. Súčasná veda sa zameriava najmä na tu druhú časť. Ako si ju popísať. Najprv si musíme udať smer. Povieme si čo starí Číňania hovorili o materiálnom svete. V starej Číne sme mali delenie na to čo je nad tvarmi a to čo je pod tvarmi. To čo je nad tvarmi je Tao, to čo je pod tvarmi je čchi. Takže celý svet sa dá rozdeliť na Tao a čchi.
Čo je vlastne čchi? Čchi je niečo, čo ma nejakú podstatu. Je to niečo, čo má svoju štruktúru a preto sa nazýva tým, čo je pod tvarmi. Súčasná veda hovorí najmä o tom že svet je to čo je pod tvarmi. Preto rozprava o tom čo ma nejakú štruktúru, čo je možné nejako uchopiť a tomuto sa venuje vo svojom výskume.
Čo je teda to čo je nad tvarmi? Veci ktoré majú určitú podstatu a ta podstata je beztvará. Tieto beztvaré veci na sú tie ktoré sú nad tvarmi a nazývame ich Tao. Sú to v podstate takzvané duchovné veci. To sa musíme na chvíľu zastaviť a ešte popremýšľať.

Tieto „tvary“ máme dosť konkrétne popísané napríklad v knihe „Su wen“ .Ak sa čchi skoncentruje na jednom mieste dostane sa do takej podoby ktorá ma tvar. Pokiaľ sa skoncentruje dostane tvar a môže z nej vzniknúť vec ktorá ma tvar. Vznikne niečo, čo je „pod tvarmi“. Veda sa venuje práve týmto veciam, z tohto stavu čchi. V skutočnosti ide ale až o fázu keď sa čchi skoncentrovala do takej miery že vzniklo niečo čo má tvar.

Napríklad fyzika rozprava o veciach ktoré majú štruktúru, akým spôsobom sa hmota zoskupuje. To sú také základne príklady aby sme vedeli o čom budeme ďalej rozprávať. Z čoho sa skladá hmota. Všetci vieme že hmota je zložená z atómov. Tie sa ďalej delia na protóny, neutróny a elektróny. Ak ideme hlbšie sú tu ďalšie mikročastice, kvarky…. „ktoré možno poznáte lepšie ako ja v čínskom jazyku“- poznámka tlmočníka.
Čo sa ale nachádza za tými najmenšími, najnovšie objavenými časticami? Hoci sú veľmi malé, stále patria do tej polovice pod tvarmi. Samotný názov kvark je humorný. Pochádza zo starogréckej mytológie a je to vtáčik ktorý spieva. A keď začne čvirikať zapadne slnko. A vtedy dochádza k harmónii. Nie je nič vidieť. Toto prirovnanie akoby evokovalo nechuť isť hľadať ešte menšie častice. Ak budeme takto pokračovať , kedy sa dopracujeme na koniec? Starí Číňania však neprestali uvažovať ďalej.

Jeden čínsky citát hovorí: „Ten čo má tvar sa zrodil z toho čo nemá tvar.“ A Lao-c povedal: “10000 veci sa zrodilo z bytia, a bytie sa zrodilo z nebytia.“
A ako je to v čínskej medicíne? Ta sa zaoberá aj tým čo je nad tvarmi, aj tým čo je pod tvarmi. Je to veda ktorá v sebe spája Tao aj čchi. Preto všetky tieto spisy, či už Lao-c a lebo „Vnútorný kánon“ hovoria že na to materiálne aj na to duchovné je treba klásť rovnaký doraz.

Keď budeme hovoriť o piatich telesných organoch ktorými sú: srdce, pľúca, pečeň, slezina a obličky, nebude ťažké zistiť z sú veľmi rozdielne. Slezina, pľúca a pečeň majú v znaku ktorým sa píšu, radikál mesiaca. Zaujímavé je že srdce ho tam nemá. Tiež stojí za povšimnutie, že v jednom s prvých čínskych slovníkov sa radikál „mesiac“ dáva do súvislosti s mäsom. Samozrejme že mäso je vec ktorá ma svoj tvar. Preto Číňania pečeň slezinu a pľúca zobrazovali a umiestňovali veľmi konkrétne a presne. Všetky patria do fázy pod tvarmi. Sú zlozene z čchi.

Srdce je iné. Nemá tento radikál. A nachádza sa nad tvarmi . Pochádza z neho život, a je v ňom uložený duch. Je tam niekoľko charakteristík napr. horká chuť.
Pľúca napríklad, tým vládne čchi. Majú na starosti čchi pochádzajúcu z dýchania a ducha. Majú spojitosť s obdobím jesene, západom, prvkom kov a chuťou štipľavou.
Slezina ma na starosti prepravu, súvisí so žltou farbou a sladkou chuťou.
Pečeň ma na starosti vyplavovanie toxínov, zdvihy a klesania. Vládne jej východ a je spojená s kyslou chuťou. Ti ľudia čo majú radi kyslé a budú to preháňať jej môžu uškodiť.
Obličky sú spojene s vodou. Vo všeobecnosti je to vodný organ. Ovláda tekutiny a riadi distribúciu vôd v tele. Majú blízko k vlasom a močovému mechúru. Majú úzky súvis so slanou chuťou a východom.

Definícia 5 orgánov nám určuje charakteristiku čínskej medicíny. Tuto charakteristiku môžme pochopiť z teórie „piatich elementov“. Kov, drevo, voda, zem, sú všetko veci čo majú tvar, podstatu a idú smerom nadol, majú svoju hmotnosť a sú priťahované gravitačnou silou. Patria teda do stavu čchi. Ale posledný prvok, oheň je veľmi ťažké na základe pojmov ktoré majú tvar pripodobniť. Keď zapálime oheň, plameň mieri nahor. Nemá hmotnosť a gravitácia ho neovplyvňuje. To nám naznačuje, že to je to čo je nad tvarmi je Tao.

A na tomto mieste by som dnešnú prednášku ukončil.

Ďakujem vám veľmi pekne za účasť.

Ak mate nejaké otázky, nech sa páči, môžte sa pýtať.

Vždy som si myslela, že Tao je niečo čo je najvyššie, z prednášky mi ale vyplynulo, že Tao je akoby opakom čchi.

Odpoveď na otázku či môžme chápať Tao a čchi ako protiklady, a teda dva rovnocenne termíny, nie je jednoduchá . Na jednej strane z toho čo som tu povedal áno. Mame tu Tao ktoré je beztvaré, a čchi, ktorá keď sa skoncentruje, dostane sa do tvaru. Takže v tomto konkrétnom ponímaní áno. Mame na jednej strane čchi a na druhej Tao a môžme ich takto vnímať. Keď sa na to ale pozrieme globálne, máme tu Tao, máme tu čchi a ešte pod ňou sa nachádzajú veci ktoré sú pod tvarmi akoby ďalšia úroveň.

Dá sa teda povedať, že Tao boh a vesmír, je to iste?

Myslím, že nie je správne to až takto zjednodušovať. Boh je konkrétny pojem pod ktorým myslime niečo konkrétne, a Tao je niečo kam je možné sa dostať procesom cvičenia. Tao nie je čínsky boh, Tao je akoby spôsobom cvičenia.

…nemyslím len bežný pohľad na kresťanského boha, sú rôzne pohľady na boha a vesmír…

V každom prípade by som nevnímal Tao ako čínsky ekvivalent bežného ponímania boha v kresťanstve.

…diskusia v publiku…

Viem že na západe je rozšírená predstava boha a u nás a v Číne predstava Tao, ale podľa mňa, nie sú zhodné.

Trochu hlbšie. Boh ma charakteristickú definíciu, máme tu teda rôznych bohov. V kresťanstve, hinduizme , judaisme, … Rôzne náboženstva ktoré prezentujú svoje definície. Z môjho pohľadu napríklad boh zákazmi a príkazmi môže obmedzovať človeka, Tao ho neobmedzuje.

Bolo povedané, že keď sa Tao skoncentruje vznikne čchi, tak sa chcem opýtať či to platí aj naopak, keď čchi zanikne, ostane Tao?

Tlmočník: „Tak som to preložil? To iste nie, na to si nespomínam. Povedal som, že ak sa čchi skoncentruje vznikajú veci ktoré majú tvar.“

Chcel by som sa opýtať či ten spis ktorý ste spomínal je aj prelozený do iných jazykov.

Nie je to v Číne rozšírená a verejne známa kniha. V minulosti som časť z nej zaregistroval na internete, ale len v čínštine. Nemyslím si preto že je preložená do iných jazykov.

Ja by som sa vrátil späť k medicíne. Je možné uviesť nejaký príklad využitia teórie „piatich prvkov“ v praxi?

Je veľmi dôležité aby sa človek začal venovať cvičeniu.

Mal som na mysli nejaký konkrétny príklad z lekárskej praxe na ktorom by sa dala ilustrovať spojitosť teórie „ wu- sin“ a medicíny.

Poviem jednoduchý príklad obličky korešpondujú s vodou, slanou chuťou, čiernou farbou a ušami. Ak ma človek problém so sluchom, je veľmi pravdepodobné, že ma niečo s obličkami. Ak príde pacient ktorému napr. „hučí v ušiach“, v čínskej medicíne tomu zodpovedá pojem, že ma „slabé ľadviny“. Chcem ale upozorniť že tento termín úplne nekorešponduje s anatomickými obličkami v západnej medicíne. Je to náš výraz označujúci špecifický stav v ľudskom organizme.

Taktiež ak sa človek boji, môže to uškodiť jeho obličkám. Takisto je možné orgány charakterizovať tónmi. ………Tento odpovedá práve ľadvinám. Tiež je tu súvis s chladom. A keďže obličky korešpondujú aj so sexom, preto by sa ľudia v zimnom období mali sexu venovať menej . Ale inak…(smiech)

Akým spôsobom je v čínskej medicíne definované zdravie? Čo to vlastne znamená keď je človek zdravý? Hovorieva sa o rovnováhe Jinu a Jangu, je možné to definovať aj nejako inak, aby to pre nás bolo zrozumiteľne?

Veľmi jednoduchá definícia je že zdravie je stav keď človek netrpí žiadnou chorobou. A pokiaľ ide o Jin a Jang. Napríklad keď si vezmeme srdce. Ak sa v tele zvýši oheň, ktorý podľa „wu-sin“ patrí k srdcu, jedným z príznakov môže byt škrabanie v krku. Pokiaľ teda človeka bolí hrdlo, je potrebné uvoľniť z tela oheň, ktorého je príliš mnoho. V takomto prípade je možne akupunktúrou v bodoch na dráhe srdca tento oheň uvoľniť.

Čiže ak tomu dobre rozumiem. Zdravie je vtedy, keď sú tieto organy v rovnováhe?

Môže to byt jedna z interpretácii. A za tuto rovnováhu zodpovedajú dráhy patriace k jednotlivým organom. Ak vás naozaj zaujíma ako tieto drahý fungujú, bolo by dobre začať sa venovať napr. Tchaj-ti pod vedením dobrého učiteľa. A po nejakom čase môžete pocítiť prepojenie týchto dráh od chodidiel napríklad do rúk.

V medicíne mame taký výrok, kde je priechodnosť niet bolesti, bolesť je tam kde nie je priechodnosť. Takže pokiaľ sa človek cíti dobre, znamená to že žiadne blokády v tele nie sú.

Musí to byt „tajči“, nestačí sa venovať “ čikungu“?

A čo je podľa vás čchi-kung?

Vnímam to tak, že je to cvičenie ktoré je choreograficky menej náročné…,… že hlavne stojím, mávam rukami…

Mame v Číne množstvo spôsobov pestovania tela a ducha jedným z nich je Tchaj-ti čchuan ale sú aj mnohé iné. Takým najjednoduchším je podľa mňa napríklad, „Sedem pozícii Tchaj ti čchuanu“.

A čo sa týka čchi-kungu, ten je možné popísať ako prácu s dychom. My všetci čo tu sedíme sme majstrami čchikungu. (smiech) Ak mi neveríte môžete spraviť malý pokus. Dajte takto ruky, spojte ich a keď budete takto nimi pohybovať, každý z vás pocíti čchi.

..áno, ale dýchanie sa mi nijako nezlepšilo…

(smiech) Nie je to také jednoduché, že urobíte jeden pohyb a dýchanie sa hneď zlepší. Skúste to cvičiť denne a o pár rokov bude vaše dýchanie skutočne lepšie.

Kedy sa môžeme tešiť na pokračovanie prednášky?

Závisí to od toho kedy sa opäť stretneme, kedy bude nejaká vhodná príležitosť. Je to v rukách osudu.

..odvolávanie sa na osud môže byť často výhovorkou :o)

Áno mate pravdu. Na jednej strane osud môže byť výhovorkou, ale na druhej strane je to podmienka. To že sme sa stretli je tiež osud.

K čomu dochádza z pohľadu čínskej medicíny pri cvičení napr. Tchaj-ti. Ide o akumuláciu energie, ktorá môže byť potom používaná, alebo o spriechodnenie dráh, zlepšenie cirkulácie a pod. Mohol by to nejako priblížiť.

Začal by som odtiaľ že pri pitve, alebo aj v anatomickom atlase môžte v oblasti brucha nájsť bránicu. A ak sa budeme baviť o akumulácii energie, pri cvičení sa bránica pohybuje smerom nadol, a tým vzniká v oblasti brucha akoby väčší tlak. Prirovnal by som to k úderu do silno nafúkanej futbalovej lopty. Ak to človek skúsi, zisti že sa mu ruka odrazí. To je jeden z príkladov zmien pri cvičení, celé telo v dôsledku toho akoby zosilnelo.

Je veľmi dôležité aby sa čchi potom dostala prostredníctvom väčších i menších dráh do každého miesta v tele. Energia koncentrovaná v „tan-tiene“ sa potom môže prostredníctvom týchto dráh dostať do celého tela, až prípadne von z neho. Po istom čase cvičenia to už funguje prirodzene a automaticky. Ako keď nalievate vodu do pohára. Najprv ho naplní a potom začne vytekať.

Je tento pohyb bránice tým spomenutým embryonálnym dýchaním?

Nie je to niečo iné. To o čom teraz hovorím sa nazýva „brušné dýchanie“.

A to embryonálne dýchanie je možné nejako popísať?

Veľmi zjednodušene povedané, je to spôsob akým dýcha plod v tele matky.

Znamená to, že je potrebné trénovať špeciálny spôsob dýchania? A ak ho človek pri cvičení nepoužíva, ide len o prázdne pohyby?

Toto brušné dýchanie prichádza samovoľne. Deď sa učíme jednotlivé pohyby, napríklad pri Tchaj-ti, tak sa snažíme mať otvorenú myseľ. Učiteľ vedie žiaka k tomu, aby cez cvičenie tých pohybov telo prirodzene začalo dýchať týmto spôsobom, bez toho aby bolo potrebné sa to nejako špeciálne učiť. Samozrejme zaberie to nejaký čas, kým človek začne prirodzene takto dýchať.

Podľa toho čo som sa dočítal o cvičení kung-fu, alebo teda iných bojových umení v Číne, tak práve cvičeniu týchto bojových umení predchádzalo toto dýchacie cvičenie, cvičenie „železnej košele“, a to zrejme máte na mysli tým bránicovým dýchaním. A to je trošku tak v rozpore s tým čo ste hovoril, lebo oni sa venovali tri- štyri roky najprv tomuto, až potom začali cvičiť samotné techniky, pretože tie techniky bez cvičenia tej železnej košele nemali význam, to by bola len taká spartakiáda..

Tak čo sa týka takzvanej železnej košele a toho dýchania, na jednej strane je to pravdou, že pred tým než číňania pristúpia k tréningu, najprv cvičia určité základné cvičenia. A niekedy tam môžu patriť aj isté dychové cvičenia, a až potom sa učia pohyby. Ale pokiaľ ide konkrétne o „železnú košelu“, nejde o takéto základne cvičenie, alebo niečo bez čoho by sa wushu nezaobišlo. Je to len jedna mala časť z celého wushu, jeden spôsob cvičenia, ktorého dôsledkom je väčšia odolnosť voči úderom.

Chcel by som sa vrátiť ešte raz k tomu čo tu už bolo povedané, k tou embryonálnemu dýchaniu. Bolo by možne to nejako bližšie objasniť?

V prvom rade, že je to cvičebná prax. Na začiatku som už hovoril, že čo sa týka čínskej kultúry, nie všetko sa dá predať formou slov alebo písomným záznamom, ale je dôležité aby to človek sám šiel cvičiť, aby to zažil na vlastnej koži.

Nebolo by predsa len možne to nejako konkretizovať aby sme si pod tým vedeli niečo predstaviť?

Je to veľmi podrobný systém, venuje sa mu celý ten spis ktorý som spomenul. Bolo by treba na vysvetlenie osobitnú prednášku a nie je možné sa to zhrnúť do niekoľkých viet.

Vlastne cvičením dochádza k návratu do prirodzeného stavu. Počas cvičenia ako sa telo premieňa dochádza, k tomu prirodzenému dýchaniu, tomu ktoré by malo byť prirodzene. To znamená, že pritom dýchaní nedochádza k tým nervovým vzruchom, človek je maximálne uvoľnený , a dochádza k prílivu energie…

Áno je to v podstate ako ste povedali. Chcel by som k tomu jen dodať že v Číne máme jedno také príslovie, ktoré platilo to hlavne v minulosti: „ Ak si chudobný choď sa venovať pisárstvu a štúdiu kníh, staň sa knihomoľom. A pokiaľ si bohatý daj sa na bojové umenia.“ O čom toto príslovie hovorí. Kto je chudobný nech ide študovať postupne sa vypracuje, stane sa úradníkom a bude bohatý. Kto ma však už teraz dostatok peňazí môže sa venovať bojovým umeniam. Je totiž minimálne potrebné aby dostatočne jedol.
A samozrejme čo sa týka psychického stavu, ak chce človek cvičiť musí mať dobrú náladu. Nedá sa isť cvičiť napríklad v hneve, pretože by si človek mohol ešte ublížiť.

Chcel by som sa opýtať, keď sa človek takto dostane do psychickej rovnováhy, že je dostatočne uvoľnený, vtedy je dýchanie úplne samovoľne. Takže ak som to pochopil správne nejde o to aby sa človek špeciálne venoval dýchaniu, ale aby bolo prirodzené.

Najlepší spôsob cvičenia je prirodzený. Keď sa človek pri cvičení správa prirodzene, a má prázdnu myseľ. Ak to dokážete, ak dokážete pri cvičení vyprázdniť myseľ a prirodzeným spôsobom byť , potom všetko bude tak ako má. Známy čínsky výrok hovorí, že Tao vzniká z prirodzenosti, kopíruje prirodzenosť.

Môžem? Ja by som teda len toľko k tomu chcel povedať , k týmto otázkam. Vám sa možno zdajú naše otázky zvláštne, viem si to predstaviť, ale my sme naozaj ľudia západného sveta zatiaľ čo vy pochádzate z inadiaľ. A keď sa chceme o tejto téme niečo dozvedieť, musíme to mať také trochu pretransformované a tie otázky sú potom naozaj takéhoto charakteru. Ale snažíme sa do toho vniknúť a pochopiť to.

Je pre mňa veľkou cťou že vám môžem rozprávať o čínskej kultúre, a každá otázka je pre mňa veľmi vítanou príležitosťou objasniť vám niečo z kultúry, z ktorej aj ja sám pochádzam. Bohužiaľ neovládam váš jazyk ale našťastie je tu tlmočník a dá sa to takto cez neho zvládnuť.

Mohli by ste vysvetliť čo znamená, že čchi poklesne dolu?

Netreba sa to snažiť pochopiť, dôjde k tom aj bez toho. Podstatné je aby človek cvičil Tchaj-ti správne. Ak si nájde učiteľa ktorý sa to sám naučil správnym spôsobom a dokáže to transformovať tomu žiakovi, a naučí ho to tak, ako to má byť, tak stačí kopírovať toto cvičenie. Cvičiť to tak ako mu bolo povedané, nesnažiť sa nad tým špekulovať a ku všetkým týmto procesom, ktoré som spomínal dôjde. Čchi klesne nadol sama od seba.

Moderátor: ..takže posledná otázka, pretože už naozaj musíme končiť…

Keď praktizujeme. Bojové umenia alebo niečo. Proste praktizujeme v tomto smere. Mám takú skúsenosť, že sa začínajú otvárať energetické brány, napr. lao-gun….

…ešte pred tým než sa dostaneme ďalej by som chcel povedať že je neodborné tvrdiť že cez lao-gun alebo jun-čuan sa dostane nejaká energia do tela.

No skúsim to takto. Sú liečitelia ktorí takýmto spôsobom, napríklad cez dlane, pracujú. Ten liečiteľ, akoby sa stal kanálom energie, ktorú vie usmerniť do toho druhého človeka.

Ak sa dostaneme až sem, môžeme rozprávať, ….neviem teda koľko ešte máme ešte času …

Moderátor: ….bohužiaľ budeme musieť to pomaly uzavrieť…

..tak len stručne dokončím. Dostávame sa opäť k tomu, „čo je nad tvarmi“. A máme tu takisto rôzne spôsoby cvičenia, alebo metódy práce s touto energiou. V Číne máme jednu knihu, ktorá sa volá Cesta na západ. Vystupujú tu štyri hlavné postavy. Je tam jeden hlúpy mních, potom také prasa, opica a ešte jeden mních.
Každá z týchto štyroch postáv má svoje učňovské meno. Jeden sa volá „Ten čo pochopil pokoj“. A to je ten prvý krok ktorý človek musí spraviť pri cvičení, musí sa dokázať utíšiť
Ďalšia postava, to prasa, mala meno, „ Ten čo pochopil schopnosti.“ To znamená, keď sa človek utíši, dostane sa do stavu kedy ,na základe tohto stíšenia sa uňho začnú prejavovať určité schopnosti. To je druhá fáza.

Takže to čo hovoríme o takomto liečení, sú to všetko veci, ktoré môže každý z nás robiť, stačí ak sa dokáže utíšiť a robiť kroky po tej ceste. Tak sa potom môže venovať aj tomuto liečeniu. A v skutočnosti to ale nefunguje tak, že liečiteľ by liečil toho druhého, ale tak že človek sa sám lieči. Nachádza proces samoliečenia a je to spôsob tao-in v čchi-kungu.

Moderátor: …takže čas nám vypršal, musíme to ukončiť. Chceli by sme sa poďakovať za zaujímavé rozprávanie, a budeme radi ak sa ešte takto spolu niekedy stretneme.

Aj ja vám všetkým ďakujem za pozornosť.

V.M. október 2011

Preklad rozhovoru so shifu Zhang Sanmingom – A.Vinokurov,Moskva 2005

Čínske wušu je v súčasnosti jedným z najpopulárnejších bojových umení. Stovky, ak nie tisíce rôznorodých štýlov celkom nepodobných jeden druhému a spojených len miestom svojho vzniku – Čínou, a bojovou efektívnosťou. Obdivovatelia taekwonda a karate sa mu niekedy pokúšajú upierať palmu prvenstva. No prakticky všetky východné bojové umenia sú výrazne ovplyvnené čínskym wušu, a často vychádzajú priamo z neho. V Japonsku dodnes patrí k pravidlám dobrého správania, dosahujúc majstrovskú úroveň, prísť do Číny a niekoľko rokov sa učiť u tamojších majstrov. Len takýto adept, ktorý spoznal korene svojho umenia. sa môže stať skutočným majstrom.

Dnes je obtiažne hovoriť o wušu ako o jednotnom kultúrnom fenoméne. Wušu je atraktívny šport, zdravotná gymnastika, krkolomné triky v kine ako aj preslávená Pekingská opera, ktorá väčšmi než na spev je zameraná na akrobatické vystúpenia. No základom vždy bolo a zostane tradičné wušu, to znamená také v ktorom sú harmonický spojené bojové umenie, hlboká filozofia, ozdravujúca prax, metódy psychofyzického rozvoja ako aj spôsoby rozvoja ľudských kvalít.

Tradičné wušu býva rozdeľované na školy nej tia a wej tia ( vnútorné a vonkajšie). Najtypickejším predstaviteľom vonkajších je štýl pochádzajúci z povestného kláštora Šaolin. Množstvo skokov, rýchlych a vysokých kopov, akrobatických prvkov, veľká fyzická sila – to je vizitkou vonkajších štýlov. Vnútorné štýly trénujú telo i rozum odlišným spôsobom. Ich základ tvorí takzvaná vnútorná sila ting a energia čchi.
Vnútorná sila má množstvo druhov a prejavov: sila prilepenia, sila podobná stlačenej pružine, sila stočenia ako aj mnohé ďalšie. O jednom z najznámejších vnútorných štýlov Tchaj ti čuan sa hovorieva: „Sila v Tchaj ti je podobná oceli zabalenej do vaty: zvonku mäkká zvnútra tvrdá.“
Energia čchi je energia prestupujúca celým stvorením. Jeden z druhov čchi „ čchi predošlého neba“ človek získal od rodičov , druhý z jedla a vody, tretí z okolia prostredníctvom vzduchu a svetla. Práve túto čchi v prvom rade vypestovávajú majstri vnútorných štýlov.
Najznámejšie spomedzi nich sú Tchaj ti čuan (päsť veľkého predelu), Pa kua čang (dlaň ôsmich trigramov) a Sin i čuan( päsť mysle a vôle)

Dnes sa budeme rozprávať s majstrom vnútorných štýlov Tchaj ti a Pa kua, Zhan Shanminom, ktorý pricestoval do Moskvy vyučovať wušu.

Kedy ste sa začali venovať wušu a kto bol Vaším prvým učiteľom?

Wušu sa venujem od 7 rokov. Prvým mojím učiteľom bol brat môjho spolužiaka. Učil ma Bagua a Meichua.
Neskôr už medzi mojimi učiteľmi boli veľmi známe osobnosti.Takí ako napríklad majster Suj Junczan (v súčasnosti jeden z najznámejších majstrov Bagua – poznámka A.V.)

Prečo ste sa začali zaujímať o wu šu?

V Číne sa o bojové umenia zaujímajú v podstate všetci chlapci a ani ja som nebol výnimkou. Zo začiatku to bola hra, rozptýlenie.
Neskôr som pochopil že wušu je tesne zviazané so stretávaním sa s ľuďmi s osobitným umením chápania okolitého sveta. Vcelku si možno z wušu odniesť mnoho prospešného.

Čo ste si odniesli vy?

Po prvé,zdravie. Po druhé človek zaoberajúci sa wušu,sa čímsi odlišuje od ostatných. Väčšina ľudí vidí tento svet povrchne, wušu umožňuje uvidieť do hĺbky.
Život ľudí prebieha podľa určitých zákonov. Najjednoduchšie možno spoznať tieto zákony, ak sa trénujete wušu. Ak sa mu človek venuje do hĺbky po čase akoby sa prebudil zo sna. Dostal možnosť uvidieť nový svet, odlišný od toho čo videl včera.
Telo, vedomie, emócie, všetko pracuje odrazu úplne inak. Možno povedať že tradičné wušu je spôsobom, ako získať od života žiarivú, napĺňajúcu radosť.

A čo bojový aspekt?

Ten je základom tradičného wušu. V posledných desaťročiach sa objavilo wušu športové, ozdravné, existuje bohatá tradícia divadelného wušu – známa Pekingská opera. No základom pre všetky tieto druhy je tradičné wušu, so storočiami prepracovanou metodikou rozvoja tela i ducha.
Ak sa mu venujete, venujete sa v prvom rade bojovému umeniu.

U nás v Rusku často hovorievajú, že základom wušu je filozofia a duchovnosť.

Filozofia je neoddeliteľnou súčasťou skutočného wušu. Keď dosiahnete vysokú úroveň majstrovstva, musíte nie len vedieť zvíťaziť, ale aj rozumieť ako to robíte a k čomu to môže viesť pre druhých ľudí i pre vás. V známom filozofickom traktáte: Tao te ting sa píše: „Dobrí vojvodca zvíťazí, a to mu stačí, neuchyľuje sa viac k násiliu. Zvíťazí, ale nesnaží sa o svoju slávu. Zvíťazí, ale nikoho nenapadá. Zvíťazí, ale nevystatuje sa tým. Zvíťazí preto, že je to nutné. Zvíťazí, no nezaútočí.„
No mnohí ľudia sa pletú, dávajúc na miesto wušu filozofiu alebo náboženstvo. Preto namiesto tréningu a cvičenia začínajú špekulovať o duchovnosti a fantazírovať.
Starý majstri vždy zdôrazňovali že náboženstvo a wušu sú dve rôzne veci. Možno povedať, že keď sa venujete tradičnému wušu, zvlášť vnútorným štýlom, vaše vedomie a duch sa rozvíja. No to prebieha prirodzenou cestou.
Existujú o tom rôzne teórie. Napríklad : Keď cvičíme Tao lu – zostavu. Zjednocujeme sa s prírodou a tá nám odovzdáva svoje najlepšie vlastnosti.
Je možné to vysvetliť aj inak. Venujúc sa tradičnému wušu upevňujeme telo, vôľu stávame sa pokojnejšími. Ovládame základy sebaobrany, už nemáme strach z ľudí okolo ani ak su agresívni. A ak sa ich nebojíme, môžeme ich ľahšie pochopiť to znamená primeranejšie sa k ním správať. A ľudia to vždy cítia.

Znamená to že sa zlepšujú naše vzťahy so svetom i ľuďmi okolo nás.?

V ideálnom prípade je to tak. No závisí to od mnohých okolností. Po prvé, musí byť dobrí učiteľ ktorý vyučuje správne. Po druhé to závisí od štýlu.
Ak sa venujeme len tvrdým metódam tréningu , rozmýšľame vždy nad tým ako niekoho zbiť – to naše vzťahy ku svetu nezmení. Vyjadrujúc sa v termínoch čínskej filozofie u takého človeka prevláda jangový princíp – tvrdý a agresívny. Ak človek trénuje nesprávne, zmocňuje sa ho nepochopiteľná nervozita a podráždenosť, stáva sa zádrapčivým a zlým. Môže to viesť k degradácii a narušeniu osobnosti – tak sa správa delikvent a zločinec.
Vo vnútorných štýloch existuje harmónia medza tvrdými a mäkkými metódami tréningu. Preto človek získava veľkú silu ale nie chuť ju kedykoľvek používať.

No napriek tomu, čo je najdôležitejšie vo wušu? Bojová spôsobilosť?

Boj je základ, to z čoho wušu začína a bez čoho neexistuje. Keď vzniklo, vzniklo ako umenie čo najrýchlejšie si poradiť s protivníkmi, bez ohľadu na to koľko ich je, aký sú silní , či ako sú ozbrojení. Dnes je to rovnaké. Nie je možné byť majstrom, neovládajúc dokonale bojovú stránku wušu.
No ak človek nežije v mieri s ľuďmi, ako aj so samým sebou taktiež ho nieje možné nazvať skutočným majstrom. Ak tvoj duch nieje pokojný, je to niečo čo ti nedovolí dokonale si osvojiť techniku.
Počas formovania wušu, tí čo sa ním zaoberali , včlenili doňho taoistické i budhistické metódy psychoregulácie a práce s duchom. Vďaka tomu prestalo byť len systémom sebaobrany a stalo sa čímsi viac.
V Európe sa predpokladá že správanie človeka reguluje centrálny nervový systém. V starej Číne predpokladali, že základom je „Juan ši“. Preložiť tento termín je zložité a vysvetliť jeho význam ešte ťažšie. Ak praktikujete wušu správnym spôsobom a dosiahnete stav pokoja, môže u vás vzniknúť pocit že vaše telo, vaša pokožka je uvolnená odpočíva a začína dýchať.

Je to niečo ako životný duch?

Zjednodušene sa to tak dá nazvať.

V súčasnosti je na západe a dokonca aj v Číne Tchaj ti praktikované ako ozdravujúci a posilnujúci systém. A mnohý žiaci ani nevedia že ide o bojový štýl.

Tchaj ti čuan je jedným z najefektívnejších bojových štýlov. Táto efektivita však mimoriadne závisí o intenzity tréningu. Ľudia považujúci Tchaj ti len za ozdravujúcu gymnastiku, o ňom proste nemajú dostatočne hlboké vedomosti.
Ak pomaly cvičíme zostavu, prepracovávame osobitú vnútornú silu. Tú je možno neskôr využiť v boji. Tréning je pomalý, ale použitie veľmi rýchle.
Navonok to vyzerá, že neudierame silno, no úder v Tchaj ti môže byť veľmi drvivý, skutočne tvrdší než vo vonkajších štýloch. Pri tréningu prepracovávame vnútornú silu ting, čchi a ducha šen.
Ak máš dobrého učiteľa a správne trénuješ naučíš sa aj bojové aspekty a upevníš si aj zdravie. V opačnom prípade môžu vzniknúť nepríjemnosti.
V Číne som mal suseda. Taktiež sa venoval Tchaj ti no nesprávne. Naučil sa pohyby, opakujúc po učiteľovi len vonkajšiu formu. Nepoznal vnútorný význam jednotlivých pohybov. Nerozumel vnútornej sile Tchaj ti a nedokázal ju používať. Po pol roku takéhoto cvičenia ochorel a začal trpieť vysokým tlakom.
Takýto tréning nie je správny. Tchaj ti má zdravie podporovať, a nie prinášať zdravotné problémy. Preto je dôležité nájsť dobrého učiteľa a správny spôsob tréningu.

Majstri vnútorných štýlov tvrdia, že tieto sú vhodnejšie pre súčastného človeka a naučiť sa ich možno tiež rýchlejšie ako vonkajšie napr. Šaolin. Ako je to možné? Veď vonkajšie štýly sa väčšmi zameriavajú na tvrdosť a vnútorné na mäkkosť.

V Tchaj ti sa mäkkosť postupne mení na pevnosť, v Sin i čuan naopak, pevné na mäkké. Pa kua je niekde uprostred.
Z pohľadu laika je Šaolin jednoduchší a naučiť sa mu je možné rýchlejšie a ľahšie, no v skutočnosti ľudia v prechode od tvrdého k mäkkému a naopak vidia často len tvrdé. A považujú len tvrdosť za skutočnú silu.
Vo wušu existuje príslovie: Ak sa rok venuješ Sin i dokážeš zvíťaziť nad protivníkom.“ To ukazuje prednosti Sin i a rýchlosť s akou je možné ovládnuť bojové používanie tohto štýlu, no skrýva sa tu aj množstvo problémov. Hovorí sa, že ak po desiatich rokoch tréningu Sin i prevažuje v pohyboch tvrdosť, znamená to že niečo robíš nesprávne. A pokračovať ďalej bude obtiažne.
Preto pri tréningu rôznych štýlov sa využívajú rôzne spôsoby a je možné sa dopracovať k rôznym výsledkom.

V Rusku aj v Európe ľudia vyučujúci Tchaj ti, ktorí sami nie sú majstrami hovorievajú že na ovládnutie štýlu vrátane jeho použitia je potrebné 20-30 rokov tréningu. Ako je to v skutočnosti?

Tchaj ti je všeobecný názov v rámci ktorého existujú rôzne štýly – Jang, Čchen, Sun, dva štýly Wu niekoľko rodinných štýlov. Tieto majú osobité spôsoby tréningu. Jang alebo Čchen potrebujú na rôzne dlhú dobu na ovládnutie.
No v každom prípade ak človek cvičí dvadsať rokov a nedokáže štýl využiť v boji, znamená to, že v tréningu niečo chýba. Ak ľudia ostanú len pri mäkkosti, nemôžu postúpiť ďalej.

A ak sa človek učí správne a učia ho správne, ako dlho trvá kým dokáže použiť čo sa naučil?

V Číne sa hovorí, že za tri roky je možné dosiahnuť malý úspech a za desať, veľký. Závisí to od učiteľa, znalosti a času ktorý venuješ každodennému tréningu. Wušu je pre každého, no stať sa majstrom nie je ľahké. Dá sa povedať, že je to osud.

Často sa hovorieva že u majstrov vnútorných štýlov sa rozvíjajú zvláštne schopnosti.

V určitom zmysle je to tak. Nie je možné povedať, že po cvičení sa človek stane múdrejším alebo bystrejší ako ostatní. Avšak niečo sa v ňom mení. Môže sa napríklad stať, že dokáže zistiť chorobu z pohľadu na človeka.

Hovorí sa že majster môže liečiť druhých, krotiť divú zver pohľadom, behať po stenách, vycítiť nebezpečenstvo, čítať myšlienky.

Stáva sa to.

Taktiež sa hovorieva, že na najvyššej úrovni môže chodiť po vode a levitovať.

Existujú svedectvá, že kedysi bolo možné takých ľudí stretnúť. No ľudia majúci takéto schopnosť ich nezvyknú predvádzať. Často žijú samotársky mimo spoločnosť. Myslím si, že je to možné, no nikdy som takých ľudí nevidel.

Kedysi bolo Wušu veľmi uzavreté. Tajomstvá nevychádzali za rámec školy či rodiny. V súčasnosti je však odkrytejšie verejnosti. Vyskytujú sa ešte uzavreté školy?

Áno, dodnes sa zachovali uzavreté, rodinné školy, do ktorých majú prístup len príbuzní, alebo blízki priatelia. No uzavretá nie vždy musí znamenať najlepšia. Proste to tak vyšlo z histórie. Napríklad Tchaj ti je v súčasnosti otvorenou školou, Bagua o niečo menej. Mej chua (divoká slivka) je ešte o niečo uzavretejšia škola. No z toho nieje možné usudzovať, že je Mej chua lepšie ako Tchaj ti.

Je pre Európanov zložitejšie osvojiť si tradičné wu šu?

Je to možné. Ide tu o rozdiely kultúr. Niektoré veci Európania chápu inak ako Číňania. Napríklad európsky box. V Európe sa väčšia pozornosť venuje vonkajšej stránke pohybov. Úder, krytie, úklon – to všetko je zrozumiteľné.
No keď Európana postavia stáť ako stĺp ( čchan čchuan – jedno zo základných cvičení zamerané na nárast vnútornej sily), on proste nepochopí načo je to dobré. A s najväčšou pravdepodobnosťou to nebude trénovať.

Čínsky majstri často proste ukazujú jednotlivé pohyby a vysvetľujú ako ich správne vykonávať, no nepovedia na čo je to dobré a aký efekt to prinesie. Prečo?

Deje sa tak úmyselne. Preto aby sa študent sám prepracoval k výsledku. Ak mu povedia všetko, prestane trénovať a miesto toho si bude predstavovať čo a ako má byť. To ho privedie len do sveta neužitočných fantázii.

A môže majster za použitia určitých metód meniť chod udalostí. Napríklad spôsobiť aby získal peniaze. Trebárs výhrou v kasíne?

Nie je to dovolené.

Je to zákaz jeho učiteľa, alebo človek sám chápe, že by to nemal robiť?

Musí to sám pochopiť, pretože takáto prax môže priniesť nečakané následky. Začínate silou vôle lámať simuláciu, no okrem vášho želania, existuje ešte množstvo iných faktorov. Simulácia sa môže zmeniť, no nie úplne tak ako by ste chceli. Alebo celkom opačne. Okrem toho je to otázka svedomia.

Ak chce človek dosiahnuť úspech vo wušu, čo je najdôležitejšie: talent, usilovný tréning, nejaká osobitná schopnosť chápania?

V prvom rade je potrebná pevná vôľa. V Číne sa hovorí, že učiť sa treba srdcom. Predpokladá sa, že ak sústredíte pozornosť na nejakú vec, srdce sa otvorí tomuto poznaniu. Mnoho ľudí cvičí kvôli druhým a nie pre seba. Napríklad, niekedy sa ľudia učia aby mohli ostatným okolo ukázať, čo dokážu. To už nie je učenie srdcom. Je potrebné aby všetko bolo úprimne. A vtedy sa úspech dostaví.

Ajexej Vinokurov

Preklad posledného rozhovoru so shifu Dai Chaom – A.Vinokurov- 2003

(Tento rozhovor robil jeden zo známich si fu daj Čchaa. Ja som ho len upravil a pridal komentáre. V skrátenej podobe bol publikovaný v augustovom čísle časopisu „Kunfu“. A.V.)

Rodičia mu dali meno Chao, čo možno preložiť ako: „najlepší“, a neskôr sa ukázalo, že to bola dobrá voľba. Vynikal v mnohých oblastiach. Jeho mladší brat Dai Czjun spomína, že Dai Chao sa v škole učil najlepšie zo všetkých a na vysokej škole aj v bojových umeniach od ranného detstva dosahoval vynikajúce výsledky. Čoskoro ho prijal za svojho žiaka legendárny patriarcha štýlu Bagua Li-Zhimin, ktorý v posledných rokoch neprímal takmer nijakých žiakov. Množstvo ľudí k nemu prichádzalo, a on im dal jednu dve lekcie, a poslal ich k svojim žiakom.

Spočiatku sa Dai Chao učil u jeho žiaka, taktiež veľmi známeho majstra Sui Yun Jiang . Ten ho predstavil Li Ziminovi, ktorý ho preskúšal a prijal. V rozhovore pre Litovskú televíziu o tom Daj Chao povedal: „Mal som veľmi dobrých učiteľov. Niektorí z nich patrili k najlepším vo svete.“

A skutočne v tomto ohľade mu bol osud mimoriadne naklonený. Medzi jeho učiteľmi, okrem už spomínaných Li Zimina a Sui Yun Jiang boji také výrazné osobnosti v kruhoch wušu , ako napríklad Wang Daolun (meichua) a Di Guaijin (Sin i a Bagua). Učil sa taktiež u petriarchu Wuji čuan Duan Zhilanga. Mal aj iních učiteľov – Tchaj ti a čchi kungu. Ich mená možno nič nepovedia širokej verejnosti, no v úzkom kruhu majstrov, znejú rovnako ako mená patriarchov štýlov. Sám Dai Chao vravieval, že v Číne je mnoho majstrov, ktorých meno nie je tak známe, no ich kung fu nie je menšie než u známych osobností. Takým bol aj jeho učiteľ Tchaj ti Sia Ruizhen.

Publikujúc tento posledný rozhovor, odvážil som sa ho opatriť komentármi. Dai Chao študoval najjemnejšie nuansy wushu a čchi kungu. No čo sa týkalo informácií pre vonkajší svet, uprednostňoval nezachádzať priveľmi do podrobností (pričom aj pokiaľ išlo o jeho žiakov, preferoval princíp, ktorý raz ironicky sformuloval pre skutočne priveľmi zvedavého študenta.: Občas je potrebné aj trénovať, a nie len rozprávať a špekulovať.) Preto niektoré jeho slová môžu nepripraveným ľuďom zdať v rozpore s ich vedomosťami o predmete. Snažil som sa v ramci svojho pochopenia adaptovať niektore veci pre širokú verejnosť.

V súčastnosti mnohý čínsky učitelia využivajú semináre ako sposob výuky, či už hlavný alebo doplnkový. Platí to aj o vašej škole?

Ano, a býva pravidlom že na jednom seminári vyučujem dva štýly. Alebo to býva spojené, napríklad Tchaj ti a čchikung. Ak hovoríme o nováčikoch v určitom štýle, prvý seminár by mal trvať aspoň sedem až desať dní. Pretože za kratší čas je pre žiakov ťažké čokoľvek pochopiť a precítiť. Neskôr keď už človek čo to cíti a chápe, a chce cvičiť sám, je možné prejsť na pravidelné 2-3 dňové semináre. Na nich sa pracuje nad korekciami techniky, opravami chýb ako aj učí čo to nové.

(Konieckoncom Dai Chao nepovažoval seminár za ideálny spôsob. Bol však presvedčený, že nie je dobré neumožniť ľudom trénovať len preto že žijú v inom meste, alebo krajine a nemajú možnosť venovať sa wu šu a čchi kungu pod vedením učiteľa na pravidelných tréningoch. Pokrok bol u žiakov dobre viditeľný aj pri takejto obmedzenej forme výuky. Konali sa aj iné semináre, pre ľudí, ktorí cvičili u jeho žiakov. Bývali to dvojdňové semináre, po osem hodín denne. Takáto intenzita často prinášala výrazné pokroky. Sám som bol svedkom ako ľudia cvičiaci „neslano- nemäsno“ niekoľko rokov, po seminári dostatočne správne dokázali robiť fa dzin.(vyhodenie vnútornej sily).

Raz v rozhovore s ním som povedal, že ak žiak sám nesnaží cvičiť intenzívne, učiteľ nemôže pomôcť jeho napredovaniu. Na moje prekvapenie odvetil : „Dobrý učiteľ môže. Existujú metódy..“Vyzvedal som o čo ide, no odvetil vyhýbavo, povedal len že ide o osobité spôsoby. Neskôr som mal možnosť sa presvedčiť o pravdivosti jeho slov. A.B.)

Aký je rozdiel medzi vnútornými a vonkajšími štýlmi?

V tradičnom zmysle rozdielu niet. Kedysi, keď sa hovorilo o vnútornom alebo vonkajšom štýle, všeobecný výsledok bol vždy jeden – zvládnutie návykov boja. Čo sa týka technických rozdielov v bojových aplikáciách, vnútorné štýly sú dokonalejšie, technicky zložitejšie a viac prispôsobené pre boj.

(Chápem, ako zvláštne to znie pre väčšinu ľudí, ktorí majú predstavu napr. o Tchaj ti štýlu Jang, ako o zdravotnom cvičení. Ide o to, že v tomto štýle je vnútorná práca výnimočne zložitá a všetko zložité ľahko podľahne profanácií. Vo svete sa mu venujú milióny ľudí, ale ako bojové umenie ho ovládajú nanajvýš desiatky adeptov. Reč nie je o Tui shou v rôznych formách, ale o skutočnom boji nezávisle od spôsobov boja protivníka a jeho sily. Tui shou je iba neveľká časť bojového umenia Tchaj ti čcchuan. Údery obrovskej sily a rýchlosti, hody, zrazenia, čin-na, taktiež skoky – to je skutočný arzenál štýlu Jang. Dai Chao ovládal bojovú tradíciu a z časti ju aj predal niektorým žiakom – pravda ich počet je natoľko ohraničený, že množné číslo nieje celkom na mieste. A. V.)

V tom istom čase sa vnútorné štýly ľahšie používajú nakoľko sú v nich uložené osobité princípy. „Napr. použi malé aby si porazil veľké, použi slabé aby si odolal silnému.“ Čo sa týka samotného procesu tréningu, vnútorné štýly sú lepšie prispôsobené väčšine ľudí. V nich sa tvrdý tréning nepoužíva hneď zo začiatku. Tieto štýly sú rozpracované tak, že spočiatku sa trénuje vnútorná kvalita a postupne prerastie do vonkajších prejavov. Zmysel tréningu vo vnútorných štýloch je dovoliť telu prirodzene sa prispôsobiť rozvoju a napredovaniu.Sila tu narastá prirodzene, a fyzické telo má menej problémov. Nie sú tu nepriaznivé vedľajšie efekty. Ak však máte dobrého učiteľa vonkajšieho štýlu, situácia by mala byť rovnaká.

(Vec známa a rozšírená nielen u nás ale aj v Číne. Ľudia po rokoch tréningu bojových umení pociťujú na sebe množstvo rozličných úrazov a ťažkostí. Dobrý učiteľ sa vyznačuje tým že strieda tvrdé metódy tréningu s mäkkými. V tradičnom Tchaj ti čuane sa vyskytujú okrem mäkkých metód tréningu aj tvrdé, vonkajšie a je to nutná časť bojového umenia. A.V.)

Čo okrem sily a bojových návykov rozvíja tréning Wu-shu?

Keď je tréning vedený na skutočnej, vysokej úrovni, dobrý učiteľ rozvíja nielen fyzické telo a techniku, ale aj iné hlbšie veci. Výsledky dosiahnuté vďaka takému tréningu sú veľmi prospešné pre rozvoj vedomia a prácu s vnútornou silou.

O čo konkrétne ide? Vedomie, chápanie?

Aj tak to možno povedať. V dôsledku cvičenia, vedomie sa stáva jasnejším, človek je citlivejším, lepšie chápe okolitý svet a ľudí. Vyzerá to tak, ako keby si sa stal múdrejším. V dôsledku tréningu si značne rýchlejšie a ľahšie osvojujete nie len intelektuálnu informáciu, ale vo všeobecnosti všetko, čo sa dej okolo. Okolitý svet začína vyvolávať pozitívne pocity. Ba čo viac, v ľuďoch ktorí sa s vami stretávajú vyvolávate čisté a dobré pocity.

(Každý kto poznal Dai Chaa môže potvrdiť pravdivosť týchto slov . Počas intenzívnych tréningov na v priebehu celých mesiacov cítiš nezvyklý slobodu a taktiež prekvapivú radosť zo života. Pri tom v reále môže byť situácia dosť ťažká – tvoje pocity sú od nej nezávislé. A potom tvoj pocit veľmi rýchlo dokáže zmeniť reálny svet k lepšiemu. A.B)

Telo je veľmi silno spojené s myslením, vedomím. Keď sa zjednotia v jeden celok, prejaví sa to ako na vedomí, tak na tele. Pravda, tieto veci nie je také ľahké dosiahnuť. Keď ľudia začínajú, stretávajú sa s množstvom ťažkostí. Navyše, tréning vyžaduje čas, A študenti skoro začnú zisťovať že to všetko nie je pre nich už až také zaujímavé. A ak po nejakom čase ľudia nedosiahnu väčšie výsledky, rozčarovaní prerušujú cvičenie. Pri tréningu zostane len veľmi malá časť.

Ľudia sa často pýtajú v čom sa Tchaj ti a Bagua odlišujú od iných štýlov wushu?

Tchaj ti a Bagua sú štýlmi vushu, no veľmi osobitými. Existujú v nich aspekty tréningu ktoré ich odlišujú od prevažnej väčšiny iných. Sú štýly ktoré má zmysel učiť sa len pre boj. S Tchaj ti a Bagua je to trochu inak. Aj v prípade že nemáš v úmysle učiť sa ich kôli boju, je ich, tréning veľmi prospešný pre zdravie a rozvoj vedomia.

Inokedy sa zas hovorieva, že Tchaj ti a Čchi kung je to isté.

V Tchaj ti je veľmi mnoho čchi kungu, no je to osobitý druh čchi kungu, nakoľko súvisí s bojovým použitím. Ako sme už hovorili, spočiatku bolo Tchaj ti štýlom vushu stvoreným pre boj. Neskôr ľudia ktorí sa venovali Tchaj ti a vyznávali taoistickú filozofiu, pochopili , že nestačí trénovať len tie vlastnosti, ktoré sú potrebné v boji, bitke ale že je potrebné rozvíjať aj iné ľudské kvality, v prvom rade vedomie. Ak sa pozrieme na tradičné, veľmi hlboké vushu, pri správnom praktikovaní nie je len tréningom bojových techník, ale je spojené s pochopením seba , sveta v ktorom žijeme, i toho ako v ňom žiť. Pre náš sú v súčasnosti najdôležitejšie aspekty spojené s tréningom tela, zdravím a s tréningom vedomia. Obyčajne ľudia ktorí sa seriózne venujú wushu sa stávajú prispôsobivejšími a harmonickejšími.

Je treba povedať, že wushu je určené k boju. No skutočný majster sa učí žiť vo svete veľmi mierumilovne a mäkko. Mladí ľudia sa spravidla chcú venovať wushu kôli boju, bitkám, víťazstvu… No s takýmto zámerom sa naučia len mizivú časť celku. Koniec koncom mnohí začnú trénovať kôli boju. No ak vytrvajú a budú poctivo trénovať aspoň niekoľko rokov, taktiež sa stanú pokojnejšími, miernejšími a kľudnejšími.

(Raz som v rozhovore s učiteľom povedal, že podľa mňa v Rusku, je potrebné učiť tradičné wushu väčšmi než v iných krajinách. Je tu veľmi rozšírené domáce násilie. Rozličné faktory vyvolávajúce psychickú podráždenosť a agresivitu tu pôsobia súčastne. Keď intenzívne trénuješ, v tele i vedomí vznikne pocit pevnosti a nezraniteľnosti, a to čo ťa predtým dráždilo a hnevalo už sa ťa nedotýka. Metódy ktoré učil Daj Čchao umožňovali dosiahnuť týchto efektov. Pričom pri zmiernení tréningov tento pocit postupne ustúpil. Bohužiaľ vo wushu sú aspekty, kde sa predošlé zásluhy nerátajú. A.V.)

Vďaka čomu vzniká ozdravný efekt? Je to vďaka fyzickému cvičeniu, či špecifickej práci s vedomím?

Je to spojené. Statický tréning nieje väčšinou dostatočný na k vyvolanie pozitívnych zmien. No ak sa venujeme len čisto fyzickému tréningu bez zapojenia vedomia- taktiež nedosiahneme očakávaný efekt. Pretože v tomto prípade je prúdenie čchi nedostatočné. Ide o to že vedomie je samo o sebe spojené s čchi. A správny tréning veľmi výrazne ovplyvňuje psychológiu človeka priaznivým smerom – dokonca i vtedy ak sa ľudia naučia len formu, nezávisle na tom či o tom premýšľajú, alebo nie. Vo wushu sa často využíva tvrdý tréning. Napríklad dlhé státie v nehybnom postoji, či množstvo rýchlych, silných pohybov s veľkým množstvom opakovaní. To vyžaduje veľa sily, vytrvalosti a hlavne odhodlania. Minimálne prvé dva roky je nevyhnutné cvičiť každodenne. Formuje to správne vnútorné vlastnosti. A v bežnom živote sa tieto vlastnosti taktiež prejavia. Študent si zvykol prekonávať ťažkosti, nebojí sa ich, nevzdáva sa v ťažkých situáciách, je trpezlivý a vytrvalý.

(U nás je častý sklon mystifikovať bojové umenia, spojovať úroveň ich ovládnutia s duchovnou rozvinutosťou.Ostatne spojenie tu je. No sprostredkované. Čím vyššia je tvoja duchovná úroveň, tým viac si zjavne trénoval, takže tým vyššia je úroveň tvojho wushu čo následne pomáha pri rozvoji tvojho ducha. Bohužiaľ existuje iba jeden spôsob ako to dosiahnuť vytrvalá, ťažká práca. Parafrázujúc nezabudnuteľného Ostapa Bendera, môžeme povedať: „Tento človek dosiahol ,vo wushu viac než tamten.. A žiadne rozhovory o duchovnosti nezmenia tento pomer síl, pokiaľ dotyčný nebude sám intenzívne trénovať.“

Tradičný tréning Tchaj ti ako aj Bagua je veľmi zložitý, ťažký a neprirodzený. A kde je potom tá prirodzenosť o ktorej hovorievajú majstri vnútorných štýlov? Sú tu dva aspekty. Za prvé: Hovoríme o postupnom a pozvoľnom – prirodzenom prechode na intenzívnejší tréning. Za druhé: telo súčastného človeka sa nenachádza v prirodzenom stave. A náročný a zložitý tréning , neobvyklé pozície a pohyby sú rozpracované na to aby ho vrátili do prirodzeného stavu a znásobili jeho sily a možnosti. Prirodzené vo wushu, neznamená jednoduché a príjemné pre študenta. Ide o pôvodnú prirodzenosť.

Pravda tchaj ti je rozpracované natoľko unikátnym spôsobom, že je prospešné aj vo svojom ozdravujúcom variante. V tomto zmysle jediné čo sa vyžaduje od cvičiaceho je uvoľnenosť a upokojenie pohybov. No tradičný tréning vyžaduje aspoň minimum talentu, mnoho sebaobetovania a dlhodobej a náročnej práce. Stručne povedané, dosiahnutie vysokej úrovne vo vnútorných štýloch – je osud. A.V.)

Ako dlho má trvať každodenný tréning?

Závisí to od človeka a od situácie. A aj od štýlu. Ovplyvňuje to mnoho faktorov. Niekedy pre obyčajného človeka postačuje aj 5 minút denne.

(Raz, jeden z tých, ktorý sa u neho zaoberali Bagua, sa spýtal Dai Cchaa, koľko hodín denne treba trénovať. „Šesť hodín“ – odpovedal majster. „Ale to nie je reálne, – prišiel do rozpakov. Veď sú tu povinnosti, práca, rodina. A reálne?“ Majster sekundu porozmýšľal a povedal: „Keď reálne – tak šesť hodín.“ Pravda on skutočne vždy pozeral na človeka. Stávalo sa, že niekomu inému odpovedal: hodinu, hodinu a pol. Učiteľ vždy vychádzal z konkrétnej situácie. A.V)

Myslím si, že najdôležitejšie v cvičení je: keď už raz človek prišiel – nech cvičí systematicky a nepretržite. A nech neprestáva. Pretože náš tréning je na celý život. Nieje to vec ktorú sa učíte na to aby ste sa ju naučili a používali kdekoľvek. Povedzme, že si kúpite stolík na čaj, používate ho dva roky a potom vyhodíte. S tréningom je to inak. Po celý čas zabezpečuje proces zmien vo vašom tele. Niekedy to pociťuješ, niekedy nie. No vnútorné zmeny prebiehajú nepretržite, a pritom prirodzene.

Človek spravidla nepociťuje prácu ktorú na sebe vykonáva no registruje určitú vnútornú spokojnosť v živote a vidí výsledky. Napríklad v oblasti zdravia. Venujete sa niečomu čo na prvý pohľad nesúvisí s jeho ťažkosťami, no tie napriek tomu postupne miznú. Ak ide o zdravého človeka, zistí, že je sa zvýšila jeho odolnosť voči chorobám, a ak už ochorel tak choroba má ľahší priebeh a skôr prejde. Môže tiež použiť určité cvičenia aby sa vyliečil, no aby fungovali, je potrebné, aby už do vtedy nejaký čas cvičil, aby bol schopný cítit čo konkrétne a akým spôsobom treba robiť. No aj systém ako celok pracuje na posilnení organizmu.

Všetky tieto cvičenia sú spojené nielen s bojovými technikami, ale využívajú aj princípy čínskej filozofie a medicíny. Mnohé pohyby sú vytvorené špeciálne kvôli tomu, aby vyvolali určitú energiu v určitých dráhach. Preto jednotlivé pohyby majú špecifický vplyv na telo.

Môže človek túto energiu zhromažďovať a využívať?

Áno, ak človek trénuje dostatočne, čchi sa zvyčajne stáva značne silnejšou. Na jednej strane sa telo stáva silnejším, na druhej strane môžeš túto energiu využívať na pomoc druhým ľuďom. Niekedy môžeš vedome predávať túto čchi na liečenie ľudí. A niekedy býva natoľko silná, že v tvojej prítomnosti bude človek vyzdravievať sám od seba, spontánne, prirodzene. Ľudský organizmus je pomerne zložitý. Keď dojde v procese tréningu k otvoreniu dráh, začnú lepšie fungovať, čchi prechádza oveľa ľahšie, a telo si jednoduchšie dokáže vymieňať energiu s okolím.

Vo vnútorných štýloch, ako ste povedali, existuje princíp: slabé víťazí nad silným. Ako je to možné?

Ťažko je to objasniť slovami. Obyčajne si ľudia myslia, že tvrdé je silnejšie ako mäkké. Vo vnútorných štýloch sa na to pozeráme inak. Myslíme si, že mäkkosť je pevnejšia ako tvrdosť. Mäkké sa oveľa rýchlejšie a ľahšie mení a taktiež ľahšie preniká do tvrdého. Asi takto. Keď dosiahnete úroveň kedy to dokážete využiť, v praxi sa to ukáže prospešnejším a funkčnejším. Napríklad ihla. Je veľmi tenká, ale cez prekážku prejde omnoho ľahšie než niečo hrubšie. Tak isto je to s vodou. Napríklad, „mäkká“ voda obrusuje a formuje kameň. Okrúhla, mäkká forma sa ukazuje funkčnejšou, ako ostré uhly. Existuje mnoho teórií vzťahujúcich sa k tomu, ako použiť malé a mäkké proti veľkému a tvrdému. Súčastne je tento fenomén spojený s vnútorným myslením a energiou. Ak je vnútorná energia silná, tak aj fyzická sila sa stáva väčšou. Existuje ešte jedna technická vec – celistvosť. Je zlé, keď človek pre úder alebo pohyb využíva len jednu časť tela.

Čo sa týka praktických bojových aplikácií, vo vnútorných štýloch v určitý moment sa treba učiť aj určitým vonkajším veciam. Pretože je nevyhnutné chápať, akým spôsobom treba reagovať na situáciu, ako sa postaviť protivníkovi, ako konať atď.

(V prípade bojového použitia Tchaj ti je vždy mnoho nejasného. Mnohé čínske termíny sú nepreložiteľné, napríklad: „mäkké“ vo vnútorných štýloch vôbec nie je to isté, čo my chápeme pod „mäkkým“. Princíp „vonku mäkký, vnútri tvrdý“, hovorí o tom, že počas cvičenia formy a doplňujúcich cvičení sa rozvíja veľká vnútorná sila. Veľmi tradične možno povedať, že mäkkým sa uder v Tchaj ti čuane sa javí tomu, kto ho vykonáva. Pre protivníka je však veľmi tvrdý. Vy sami nevynakladáte zvýšené úsilie na to, aby ste urobili úder, pre protivníka je zdrvujúci. Princíp „využitia sily protivníka“, je obvykle chápaný len v jednom zmysle – prepustiť úder pomimo seba a využiť jeho zotrvačnosť, aby sme vychýlili súpera. Ostatne môžme aj prepustiť. No je takisto možné oprieť sa o jeho silu, stretnúť sa s ňou. V bojových umeniach je výraz „rozbiť, zlomiť obranu protivníka“ . Tchaj ti láme nie obranu, ale útok súpera. „Protivník prepadá do prázdnoty“ Možme sa vyhnúť protivníkovi, aby sa ocitol pred prázdnotou. No prevaliť súpera do prázdna je možné aj tak že sa mu nevyhnete, ale stretnete sa s ním. A vo väčšine prípadov, je skutočne potrebné postupovať tak. Inštruktori v súčasnosti často učia napríklad takto: Ty ma strč do hrude, a ja sa budem uhýbať. A začnú rýchlo vytáčať ramena a pohzbovať sa. A skutočne je možné v tom získať značnú zručnosť. No čo sa stane ak útok bude smerovať na hlavu alebo brucho? A ak to nebude tlak, ale úder? Alebo tlak oboma rukami? Vo vushu existujú základné, vysvetľujúce metódy, a existujú praktické, bojové. A treba chápať rozdiely medzi nimi. V opačnom prípade si študent môže vypestovať nesprávne návyky a dostať sa do dráhu úderu v reálnej situácii. A.V.)

Vnútorné štýly sú prispôsobené pre najrôznejšie kategórie ľudí: starých, mladých, ženy i deti. Tréning i použitie nevyžaduje toľko fyzických síl. A čo sa týka silných ľudí, ich sila sa rozvinie ešte väčšmi. Teraz mnohý ľudia trénujú nie kvôli bojovým technikám. No ak si človek dostatočne dlho osvojuje aj nie na boj zamerané veci, na to aby sa ubránil na ulici, je to plne postačujúce. A väčšina študuje wushu kôli upevneniu zdravia, rozvoju vedomia a možnosti sebaobrany. Keď sú ľudia starší, nemôžu sa už aktívne zaoberať športom, no vždy sa môžu zaoberať vnútornými štýlmi wu-shu. Obohacuje ich život. Stárnuci ľudia strácajú možnosť robiť mnohé veci, čo ich prirodzene skľučuje. Avšak tí ktorí sa venujú wushu majú rozhodne viac možnosti, a lepšie to znášajú. A to je v súčasnosti veľmi dôležité.

Rozhovor mohol byť dlhší. A v skutočnosti aj bol. No trochu som ho skrátil, aby som mohol ešte povedať niekoľko slov o našom učiteľovi.

Dai Chao bol neobyčajným človekom. Viem, že takéto slová vždy znejú banálne, nepochybne tým skôr, že hovoríme o niekom kto už medzi nami nieje. Napriek tomu musím zopakovať, že bol skutočne neobyčajným človekom. Pochopiteľne to čo nám odovzdal, ako svojím žiakom, dosiľ nechápeme v plnej miere. Keď sme k nemu prišli, boli sme ako deti. Postupne krok za krokom sme dospievali zbavujúc sa svojho strachu, komplexov, bolestí, svojej hrubosti i hlúposti. Zároveň k nám prichádzalo osobité cítenie sveta a za ním i jeho chápanie. A ak sa nám podarilo vykonať čo-to dobré pre ľudí okolo nás, bola to zásluha nášho učiteľa.

Kedysi nám povedal. „Budem sa snažiť byť pre vás lepším učiteľom.“ A skutočne bol, a ostane ním navždy.

Dnes si myslím si, že Dai Chao bol klasickým majstrom Wu-shu, jeden z tých o ktorom sa rozprávajú legendy, nie len o bojovom umení, ale aj o ľudských kvalitách. Nevedeli sme veľa o ňom, nemal v obľube rozprávať o sebe. Mnoho vecí nás na ňom udivovalo. Napríklad prečo sa trápi so žiakmi ktorí sa ukážu raz za pol roka a nabudúce už možno vôbec neprídu. K starším žiakom často žiakom často po dhší čas na tréningu nepodišiel. Nevenovali sme tomu pozornosť, absolútne sme mu dôverovali.

Nikdy nerozprával o mystickej stránke wushu. Maximum čo bolo možné od neho počuť v tomto smere, poznámka ako: “Praktikujúc formu sa spájame s prírodou, a tak sa náš duch i telo očisťuje od všetkého zlého.“( Pričom existuje niekoľko textov ktoré napísal pre svojich žiakov ktoré bezpochyby od neho vyžadovali hlboké vedomosti o taoistickej alchýmii. Bohužiaľ nikto z nás im nerozumie v dostatočnej miere. Rovnako ako bežný čitateľ nerozumie klasickým taoistickým traktátom trebárs i v origináli.) No i to sa stávalo len veľmi výnimočne.

Nemal vo zvyku naprázdno rozprávať. Vyučoval wushu a čchi kung, alebo ako hovorieval rozvoju ľudských kvalít. Jednako ak sa hovorilo o technickej stránke wushu, nerobil žiadne tajnosti. Jediné čo bolo treba – záujem. Bohužiaľ myslím že sme neboli dostatočne horlivými žiakmi.

Bol zodpovedným učiteľom a nezavádzal svojich žiakov. Raz som sa ho opýtal : „Môže brániť dosiahnutiu majstrovskej úrovne to, že som sa nezačal zaoberať Wu-shu od detstva?“- „Áno,- odpovedal učiteľ. – Sú veci, ktoré nemožno dobehnúť, ak si sa s nimi nezaoberal v detstve. Je to spojené so zmenami v tele.“ Niektoré zmeny je možné dosiahnuť len v mladosti. Pravda, dobrej úrovne vo vnútorných štýloch môže dosiahnuť aj človek, ktorý sa nimi začal zaoberať až po dvadsiatke. Iná vec je, že pod „dobrou“ sa rozumie úroveň, ktorú v Rusku si obyčajne nevieme predstaviť.

Keď 3. mája 2003 Dai Chao so svojou dávnou priateľkou, umelkyňou U Czi cžuan havaroval, celý svet sa nám zrútil, a my sme zostali pod jeho troskami. Všetci ľudia sú smrteľní a rovnako i my, také sú zákony prírody. No smrť nášho učiteľa natoľko odporovala zákonom prírody, že nám to pripadalo neskutočné.

Všetci kto poznali jeho intuíciu, silu, rýchlosť reakcií, proste jeho neobyčajné schopnosti, tomu proste nemohli uveriť. Ako k tomu mohlo dojsť? Skutočne to netušil dopredu? Bola to nielen naša osobná tragédia, ale i prekrútenie našich vzťahov so skutočnosťou. Všetky naše skúsenosti a znalosti o živote sa nám stavali do protikladu k tejto tragédii. Nedokázali sme, báli sme sa na to pomyslieť.

Avšak dni plynuli. A ja som začal premýšľať, nad tým, že v Rusku nieje smrť mladých, talentovaných a „svetlých“ ľudí ničím neobvyklým. Spomeniem len na Puškina, a ďalších si ľahko doplníte.

Prvé slovo, ktoré sa Dai Chao naučilo po rusky bolo „osud“. Raz povedal: „Ľudské možnosti sú skutočne veľké. Môže sa naučiť pohybovať predmetmi bez použitia fyzickej sily, rozumieť myšlienkam iných, predvídať budúcnosť. No je niečo, čo je preňho nedostupné. Napríklad poznanie času svojej smrti. To je osud.“

Raz ešte na začiatku môjho učenia sme s celou školou vyšli za mesto. Jeden okamih sme sa ocitli akoby sami mimo skupiny, spýtal som sa majstra: „V čom je vo všeobecnosti ciel tréningu Tchaj ti?“ A on celkom neočakávane odpovedal: „V boji so zlom.“ Treba vedieť aký zdržanlivý Dai Cchao vždy bol, a aký cudzí mu bol každý pátos a lacná mystika, aby ste pochopili, ako som sa začudoval. „Čo to znamená?“ spýtal som sa, no učiteľ sa pousmial a vyhol sa odpovedi, povediac niečo vtom zmysle „minimálne, upevnenie zdravia ľudí – už to je dobro.“

Keď po piatich dňoch po smrti majstra, niekoľko starších žiakov prišlo na miesto nehody a potom sa pozreli na rozbité auto, slovo „osud“ nám prišlo na um takmer súčastne. Protiidúci automobil narazil do bočných dverí presne na vodičovo sedadlo, na ktorom sedel Dai Chao. Zo sedadla nezostalo nič. Učiteľ mal veľmi dobré a bezpečné auto, BMW siedmičkovej rady, airbagy fungovali. Mienka expertov: „ Náraz v ľubovolné iné miesto, 30 cm na hociktorú stranu, – a ostali by nažive…“

Ten rok bol celkove ťažký a bohatý na tragédie v Rusku i vo Svete. Karmadanská tragédia, dráma rukojemníkov v moskovskom divadle, živelné pohromy, epidémie, vojna v Iraku, nedávny atentát v Tušine – nešťastí bolo očividne mnoho. A k tomu všetkému, ešte tá neznáma „gazela“ ktorá ktovie prečo skočila pred auto nášho učiteľa. Vyhýbajúc sa zrážke, skrútil volant, auto otočilo a vynieslo do protismeru. Čo bolo príčinou tragédie, očividne osud.A okrem toho koniec zápasu so zlom ešte nikto neodpískal….

Ajexej Vinokurov

História činskych bojových umení sa vždy vo väčšej či menšej miere opierala o legendy. Základy vynikajúceho šaolinskeho wu-šu položil budhistický patriarcha Bódhidharma, ktorý nielen priniesol čínskym mníchom čchanový budhismus, no za použitia určitých špecifických pohybov a polôh rúk pre nich vytvoril aj efektívny bojový systém.

Ostatne hovorí sa, ža aj sám princ Šakjamúni, známejší pod menom Buddha Gautama bol znalcom indických bojových umení. Z týchto dôvodov nikto zo študentov wu-šu nespochybňuje isté filozoficko-náboženské pozadie.

Veľké množstvo škôl existujúcich v súčasnosti, býva spravidla rozdeľované na „vonkajšie“ a „vnútorné“ .Prvé z nich kladú dôraz na silu, obratnosť a nácvik rýchlych úderov. Druhé na psychickú a duchovnú prípravu bojovníka a vypestovanie a posilnenie čchi.

Majster dokonale ovládajúci svojho ducha a čchi je neporaziteľným, nakoľko je podobným Nebu, a v každom jeho pohybe sa odzrkadľuje TAO – tajomná skutočnosť, Cesta, ktorú nasledujú všetky veci vo vesmíre. Dosahuje jasného poznania, v ktorom sa všetky veci zjavujú vo svojej skutočnej podobe, stáva sa časťou Vesmíru, a snažiť sa ho poraziť, je ako snažiť sa poraziť Vesmír.

Typickým predstaviteľom tzv. „vonkajšieho“ štýlu je šaolinská škola, založená na filozofii čchan–budhizmu. „Vnútorné„ školy, medzi ktorými sú najznámejšie Tchaj ti čchuam, Pa kua čang a Sin i čuan sú produktom taoimu a sú spojené s taoistickými kláštormi na horách Wu-dan a E-mej.

O filozofickej tradícii wu-šu sa Ajexej Vinokurov rozpráva so sifu Daj Čchaom.

O majstroch čínskych bojových umení sa nakrúcajú fantastické filmy a rozpráva sa množstvo neuveriteľných príbehov. Čo je v nich pravdivé, a čo výmysel?

No, po prvé, ani to čo vidíte vo filmoch nemusí byť vždy len fantázia. A čo sa týka príbehov, v nich nieje až tak dôležité čoho človek dosiahol ale ako to dosiahol, a s akým cieľom. Poviem vám príklad.

Liu bol majstrom wu šu, a keď mal tridsať rokov, náhle odišiel. Bol preč viac než dvadsať rokov a keď sa vrátil medzi ľudí, povedal im, že zdokonaľoval svoje umenie v horách. Oslobodil sa tam od bežného zhonu, všetky svoje sily venoval na prácu ducha „ vnútorné dosiahnutie“. To sa neobyčajným spôsobom prejavilo v jeho umení. V boji už nepoužíval fyzickú silu. Pri údere sa človeka ani nedotkol, ale sila ním vytvorená bola tak veľká, že ten spadol. Keď sa ho pýtali akým spôsobom to robí, odpovedal, že je to výsledok ovládania mysle, vôle a čchi.

Ak predpokladáme že wu šu je len umením boja a ničím iným, potom sám v horách, kde nemal protivníkov na ktorých by mohol svoju techniku zdokonaľovať majster Liu proste zbytočne strácal čas. No on svojím príkladom dokázal výroky starých majstrov že v bojovom umení niet bojového umenia a všetky metódy sú na nič, ak človek nepraktikuje kung fu „vnútorné zdokonalenie“.

Skutočné umenie spočíva v tom, zvíťaziť nie silou, ale vôľou. Vycítiť vznik konfliktu, a vyriešiť ho hneď v počiatku – to je umenie ktoré je súčasní ľudia neovládajú, hoci je pre nich potrebné. Bojové umenie na vysokej úrovni využíva ústup z línie útoku. Neznamená to nič iné ako neprijatie konfliktu. Údery útočníka idú do prázdna, je z toho demoralizovaný a nie je v jeho silách pokračovať v boji.Voda sa správa rovnako. Skúste do nej udrieť, poddá sa, a potom sa vráti na svoje miesto bez akéhokoľvek poškodenia.

 To je všetko pekné. Ako by sa však v zložitej situácii mali správať bežní ľudia?

Presne tak isto, akoby sami boli majstrami. Nevnímajte konanie druhých ľudí ako nepriateľské a nesnažte sa nikomu nič dokazovať.

Mladí ľudia sa často prichádzajú trénovať wu šu, pretože sa chcú naučiť bojové techniky. No starí majstri zhodne tvrdia, že praktikujúc Tao (formálnu zostavu cvikov), študent nemusí premýšľať o tom ako udrieť protivníka. Bojová podstata pohybov k nemu príde akoby sama od seba, postupne.

Majstrovstvo sa začína vtedy, keď človek prekoná túžbu bojovať, dychtivosť skúsiť si to v „reálnej“ situácii. Takýto človek sa stáva majstrom života, a ako taký už môže bojové umenie „zabudnúť“ – už ho nepotrebuje. Presnejšie povedané, nepotrebuje ho na vlastnú obranu.

K vynikajúcemu majstrovi wu-šu prišiel človek a poprosil ho, aby ho naučil svojmu umeniu. Majster pozrel na neho a pokývajúc sa povedal: „Neviem v čom by som vám mohol byť užitočný. Nakoľko vidím, ste sám majstrom a v ničom za mnou nezaostávate.“

Ľudia nezaoberajúci sa wu-šu sa často pýtajú toho kto sa mu venuje, či už sa mu niekedy stalo, že musel svoje umenie použiť. A v prípade že áno, získavajú dojem, že čas strávený cvičením wu-šu nie je stratený. No v skutočnosti, ak sa majster dostane do situácie, kedy je nútený použiť svoje umenie, znamená to, že jeho majstrovstvo ešte nie je dokonalé.

Skutočný majster, je človek ktorý každú konkrétnu situáciu v živote rieši tým najsprávnejším spôsobom. Nie je ňou ovládaný, ani sa jej neprotiví. Rozumie jej a ovláda ju. V správnom čase sa nachádza na správnom mieste. Jeho prítomnosť je nenápadná, ale ovplyvňuje danú situáciu zásadným spôsobom. Niečo, dosahujúce svoje hranice.

 To všetko sú veľmi zaujímavé myšlienky…..

A aj to ostane iba nimi, pokiaľ sa nepokúsite začleniť do svojho života aspoň jeden z princípov. Čínska filozofia (a ľudia zaoberajúci sa čínskym umením, nech už ide o bojové umenia, kaligrafiu, či písanie básní) sa vyznačuje tým, že akákoľvek jej myšlienka má priamy vzťah k bežnému životu, k bytiu ako takému. To nie je súbor filozofických poučiek, ale umenie života.

Ona neoperuje logickými kategóriami, ale aforizmami a paradoxmi, za ktorými stojí natoľko hlboké intuitívne poznanie sveta, aké západná filozofia v podstate nepozná. Za čínskou filozofiou sa odkrýva nekonečno, neobsiahnuteľné rozumom. Ona je skutočne osvietená mystickou pravdou. Pritom ničoho nadprirodzeného v nej niet a ľudia ktorý vďaka nej dosahujú na prvý pohľad nadprirodzených výsledkov, v podstate len nasledujú prirodzenosť až na jej logický vrchol.

A ako hovoria taoistickí učitelia, všetko čo dosiahne svoju hranicu, sa zmení na svoj protiklad. Takým istým spôsobom, prirodzenosť dovedená na svoj vrchol, sa môže prejaviť vlastnosťami ktoré sa nám môžu javiť nadprirodzenými. Napríklad schopnosti ktorými disponujú čínsky majstri čchi kungu a ktoré nie sú vysvetliteľné fyzickým tréningom.

Západnú filozofiu môžete poznať, môžete súhlasiť s názormi toho-ktorého autora, alebo ich môžete zavrhnúť. V čínskej filozofii – pričom je to charakteristické pre všetky tri jej vetvy: čchan-budhismus, taoizmus aj konfucianizmus – niet ničoho abstraktného. Buď žiješ podľa pravdy a potom nie je potrebná viera, alebo podľa nej nežiješ. Všetky rozhovory o pravdivosti, alebo nepravdivosti svetonázoru nemajú význam, pokiaľ v ňom človek nežije. A ak v ňom žije, je takéto špekulovanie ešte zbytočnejšie.

Len v západnej filozofii je možná takáto podmienka: prax je kritériom pravdy. V Čínskej filozofii jedinou možnou formou existencie pravdy – je prax.

Nie je možné povedať: toto je nami objavená pravda, a teraz ju preveríme v praxi. Pravda sa nám objaví v samotnej existencii.

Od srdca k srdcu nie je možné učiť wu-šu, neučiac bojovníka morálnym kvalitám. Starí učitelia hovorievali: „Venuj sa bojovému umeniu po tisíci krát, a pravda sa sama objaví.“

Ako vo viere, ak sa človek vytrvalo modlí a obracia svojho ducha k bohu, zostúpi naňho požehnanie, tak aj vo wu šu, ak sa mu človek dlho a obetavo venuje, začína sám na sebe pociťovať odblesk Taa a v jeho činoch sa prejavuje vôľa Neba.

No žiadne wu šu samo o sebe nerobí človeka spravodlivým, len vytvára predpoklady. Ak nad tým sám nebude pracovať, nikto mu nepomôže.

 V Sovietskom zväze začiatkom 80-tych rokov zakazovali bojové umenia z dôvodov, že sa im venujú zločinci.

To sa mi nezdá príliš rozumné. Nakoľko darebák si vždy nájde zbraň. Ak nie bojové umenie, tak nôž, alebo revolver. A pre niektorých mladých ľudí môže byť stáročná duchovná tradícia wu šu naopak impulzom ktorí odvráti ich život od cesty zločinu.

Existujú ľudia, ktorým je jedno koho učia. No skutočný majster ak vidí že k nemu prichádza nedobrý človek, ho nezačne učiť skutočnému umeniu skôr ako nezmení jeho zmýšľanie. Ak sa mu to nepodarí, proste ho odmietne učiť.

 Taktiež sa hovorieva, že čínski majstri neučia cudzincov skutočné kung-fu.

To nie je vylúčené. Mnohí ľudia prichádzajú na veľmi krátky čas, takže sa ledva dokážu naučiť základy, mnohí to ani nechcú. Chcú sa naučiť len nejaké aplikácie, a nie celý systém.

Starí učitelia vravievajú:“ Za tisíc zlatých prútov umenie nepredaj. Odovzdaj ho tomu kto je ho hodný.“

Napríklad taoistické školy nerobia žiadne rozdiely v národnostiach. Dôležitý je človek, a nie to odkiaľ pochádza.

Tao možno prijať, no nie je možné ho predávať. Umenie sa odovzdáva od srdca k srdcu, a keď príde reč na pravdu, nikto už nehľadí na farbu kože a tvar očí.

 Počul som že ten kto o ovláda svoj život, kráčajúc po zemi nepozná strach z nosorožca a idúc do boja neobáva sa ozbrojených vojakov. Nosorožec nemá kam by zabodol svoj roh, tyger nemá kam by zaťal drápy a vojaci ho nemajú kde zasiahnuť mečom. Ako je to možné? Je to preto, že pre neho neexistuje smrť. Lao-c, Tao te ting

Ako sa nazýva to čomu sa venujete?

Zaoberám sa rôznymi praxami spojenými s osobitným tréningom. Jednou z nich je čchi kung, ktorého základom sú pohyby koordinované s dýchaním. Samozrejme to nie je všetko, ide tu nielen o cvičenie tela, no taktiež tréning vedomia. U človeka ktorý v tomto rochu pokročil začína dochádzať k transformácii vedomia a ducha. Z tohto pohľadu je možné povedať, že sa zaoberáme tréningom ľudských kvalít.

 Ako je možné čo najpresnejšie preložiť termín wu-šu?

Ak to vezmeme doslovne tak wu- znamená vojenský, bojový,. Sem patrí všetko čo je spojené s bojom, vojnou, bitkou či údermi. Šu je nejaká technická schopnosť, umenie. Preto tento výraz je v súčasnosti najčastejšie prekladaný ako bojové umenie. V znaku ktorým sa wu šu píše je však možné nájsť aj doplňujúci význam. Ak sa pozrieme z čoho sa skladá znak wu zistíme že je zložený z dvoch znakov, ktoré spolu tvoria jeho význam. Jednu časť možno preložiť slovom zastaviť. Druhá znamená zbraň, kopia, ktorou bývali ozbrojení vojaci.. Preto celý znak wu, ak berieme do úvahy jeho vnútornú formu, znamená zastaviť boj.

 Znamená to že jeho filozofia nieje zameraná na útok, ale na obranu?

Keď sa ľudia v Číne začínajú učiť wu šu, učiteľ im hovorieva. „ Neučíte sa preto aby ste sa byli, ale aby ste boli schopný sa ubrániť. Wu šu môžte použiť v nebezpečných situáciách na sebeobranu,.alebo na pomoc iným ľudom v prípade ich ohrozenia. Nie je dovolené použiť to čo sme sa naučili ho na niečo čo nesprávne“ Preto majstri v Číne neučia kohokoľvek, ale pozorne si vyberajú, a to podľa určitých pravidiel. Pozerajú ako sa človek správa vo všeobecnosti, ak vychádza s inými ľuďmi, čí nebude daný človek robiť nepríjemnosti svojmu okoliu, alebo hanbu svojej krajine.

Na to aby si vybrali žiakov je potrebný určitý čas. Niekedy je možné rozhodnúť sa pomerne skoro, inokedy trvá dlhšiu dobu, kým učiteľ spozná aký žiak v skutočnosti je, aj 3-4 roky.Zo začiatku vás neučia príliš do hĺbky. Naučia vás veľmi jednoduché základné veci, a sledujú vás: ako človek cvičí, aké robí pokroky, ako si osvojuje wušu.

 A keď adept nevyhovuje ich podmienkam?

Dajú mu možnosť odísť.

Ako?

Prestanú ho proste učiť.

 To znamená že prichádza s ostatnými ale majster mu nič nevysvetlí?

To znamená že prichádza s ostatnými ale majster mu nič nevysvetlí?

Nie, proste nemôže chodiť na tréningy.

 Na západe je situácia zjavne odlišná. Zaplať, a uč sa koľko sa do treba vmestí.

Závisí to od toho, čo sa vyučuje. Myslím si že aj v Európe niektorí učitelia dodržiavajú tieto pravidla. Výuka wu šu sa podstatne odlišuje od výuky nejakého iného predmetu matematiky, fyziky alebo čohokoľvek iného. Ak sa nevhodný človek naučí wu šu v dostatočnej miere, bude to zlé preňho aj pre iných ľudí, proste nevznikne z toho nič dobrého. Avšak len v prípade že sa učí skutočne do hĺbky. Preto sa učiteľ vždy zaujíma o napredovanie svojho žiaka. Učí ho jednoduché veci a pozerá sa ako trénuje. A len neskôr môže pokračovať výukou omnoho zložitejších a efektívnejších vecí.

Ostatne aj dovtedy žiaka učia. No v dôsledku toho čo sa učí v počiatkoch, nevzniká žiadne riziko. Bude to dobré pre jeho zdravie a umožní mu to do určitej miery sa obrániť v prípade nutnosti. To sú veci ktorým je možné učiť kohokoľvek. No ak učiteľ vidí, že žiakom je vyslovene zlý človek, nebude ho učiť vôbec. Tento doraz na výber žiaka má aj iné dôvody. Ide o to že v minulosti sa wu šu venoval len uzavretý, ohraničený okruh ľudí. Žiadna škola neprijímala ľudí, ktorí jej neboli tým čí oným spôsobom užitoční, nepomáhali jej rozvíjať štýl, a nepomáhali jej vo všeobecnosti. Škola niesla zodpovednosť za svojich žiakov.

 Hovoríte, že pokročilejším veciam nieje možné učiť kohokoľvek. Keď si ale zoberieme väčšinu filmov o bojových umeniach, napríklad z Hongkongskej produkcie, všetky sú založené na konflikte „dobrých“ a „zlých“ majstrov. Kde sa teda tí zlí berú?

Film je proste film. Musí mať nejaký dej. Bolo by príliš zjednodušujúce deliť ľudí ne dobrých a zlých. Určia sa pravidla a kritéria podľa ktorých je možné povedať: tamto je dobrý, tamten zlý. No často vzniká konflikt, napríklad medzi dvoma skupinami ľudí a nedá sa povedať : títo sú horší, a tamtí lepší. Proste je medzi nimi nejaká nevyriešená otázka, a možno existuje nejaká podstatná príčina, prečo nevedia nájsť spoločnú reč, a riešia svoje spory bojom.   Konečne je dôležité pochopiť, v akých súvislostiach tu hovoríme o dobrých a zlých. „Zlý“ človek použije akýkoľvek spôsob, aby niekomu ublížil, okradol ho, či oklamal a získal tým voľačo pre seba.. Týmto je situácia jasná, a nieje možné ho učiť. No pri tom všetkom treba mať na pamäti, že všetko sa môže zmeniť, teda aj ľudia. Učiteľ si vyberie vhodného žiaka, učí ho dostatočne podrobne, no neskôr sa človek pod vplyvom tých či oných okolností môže zmeniť k horšiemu. Aj to sa občas stávalo. No vo všeobecnosti je možné povedať, že u človeka ktorý sa skutočne poctivo a do hĺbky venoval wu šu, už niesu predpoklady na takúto zmenu.

 Prečo?

Pretože učí ľudí chovať sa správne. Wu šu sa zaoberá tréningom tela a očisťovaním vedomia, a človek s čistou mysľou a čistým vedomím sa nezachová nesprávne. A ak vo filmoch ukazujú ľudí s mimoriadne vysokou úrovňou wu šu a súčastne veľmi zlých, je treba pamätať, že je to len film.

V princípe wu šu učí chápať rozdiely medzi tým čo je a nieje správne a prenášať toto poznanie do bežného života. Predstavte si situáciu, ak ľudia niečo nechcú robiť a vy ich do toho nútite. Ak ich zaťahujete do nebezpečných situácii, nútite ich robiť niečo, čo sa im nepáči, škodí im, je im nepríjemne, je to očividne nesprávne. Ak sa o nich staráte a robíte to čo je pre nich dobré, je to správne. Nieje však zvláštnosťou, že je danú situáciu ťažko správne vyhodnotiť a o to ťažšie je sa primerane zachovať.

Ak učíte wu šu, minimálne sa stanete zdravšími, čo bude dobré aj pre vašich blízkych. Pretože, ak ste chorí a cítite sa zle, nebude sa dobre cítiť ani vaše okolie. A keď je mnoho ľudí chorých a necíti sa dobre, potom sa zle cíti celá krajina. Wu šu teda prospieva vášmu zdraviu.

 Hovorí sa, že za poslednú dobu sa vu šu dosť zmenilo. V čom sa podľa vás tieto zmeny prejavili?

Predtým bývalo wu šu dosť uzavreté. Majstri učili len úzky okruh ľudí.

 O aký okruh ľudí šlo?

V Európe to nazývate školou, v Číne sa používa výraz štýl. Je možné povedať, že šlo o určitú organizáciu. Samozrejme takéto organizácie nebývali oficiálne registrované. Boli to svojim spôsobom skôr rodinné zoskupenia. Pred zavedením palných zbraní bývalo wu šu v praxi veľmi užitočné. Bývalo nevyhnutnosťou v armáde a polícii, a malo značné využitie v rámci sebaobrany. V súčasnosti sa situácia zmenila, už len kvôli rozšíreniu strelných zbraní. Samozrejme stále dochádza k situáciam kde nachádza wu šu svoje uplatnenie, no vo všeobecnosti je ich menej. V súčasnosti sa mu ľudia venujú ako vhodnému využitiu volného času, na podporu zdravia a koli možnosti obrániť sa ak sa dostanú do nejakej kritickej situácie na ulici, či pri ceste cez nie bezpečné miesta. Vo všeobecnosti je výuka wu šu v súčasnosti pomerne otvorená, majú možnosť sa učiť aj ľudia nepatriaci k rodine a dokonca i cudzinci. Prirodzene väčšina s toho čo sa v súčasnosti učí, nejde priveľmi do hĺbky. Pretože aj v súčasnosti, sa každý štýl pridŕža tradičných pravidiel výberu žiakov, a ich výuky. Kedysi ľudí nepatriacich do rodiny, spravidla neučili vôbec. Učiť sa mohli príbuzní, prípadne obyvatelia tej istej dediny, medzi ktorými spravidla určité príbuzenské zväzky boli. V súčasnosti to už tak nieje, a tak jediné o čo sa môže učiteľ opierať sú pravidlá výberu žiaka. Ak sa kedysi cudzí človek nemohol učiť ničomu, teraz je preňho už čo-to dostupné. Pravdepodobne sa nebude učiť štýl v jeho plnosti, ale môže sa stať aj to. Ak učiteľ usúdi, že pred ním stojí správny človek, bude ho učiť natoľko hlboko, nakoľko to podľa neho bude pre daného konkrétneho žiaka potrebné.

 Hovorili ste o zmene vzťahu ľudí k wu šu, v súvislosti so zavedením palných zbraní. Objavili sa aj vo wu šu techniky proti týmto zbraniam??

Prirodzene existujú takéto techniky. Pritom nejde tu len o techniku. Pri dobrom tréningu wu šu sa človek dokáže ubrániť proti chladným zbraniam. Existujú však aj skutočne hlboké metódy tréningu, spojené s rozvojom sily vedomia. Vynikajúci majster ju môže použiť k ochrane pred strelnou zbraňou. Vyžaduje to však mimoriadne hlboké a obtiažne štúdium. Navyše ľudia ktorí to dokážu dajú prednosť tomu, aby sa v podobnej situácii nevyskytli. Ak máme hovoriť podrobnejšie o rôznych konfliktoch je to možné zhrnúť takto. Vynikajúci učitelia čchi kungu a vu šu sa spravidla snažia držať stranou od sociálnych otázok. Snažia sa byť v spojení s prírodou a nie so spoločnosťou. Žijú medzi ľuďmi aby ich liečili, a učili tomu čo je dobre pre ich zdravie. Nevstupujú do situácii kedy jedna skupina bojuje s druhou, alebo jeden štát s iným. Ak nejde a nejakú špecifickú situáciu, účasť na takýchto konfliktoch nejde v súlade s prírodou, je neprirodzená, a pre takého človeka nepotrebná. Je to ako vzťah medzi Jin a Jang. Ide o to že vojny ako jav fakticky nemožno odstrániť. Jeden človek nechce bojovať, druhý chce. A tak bez ohľadu na želaní prvého boj začne. Prebieha konflikt, a zastaviť ho je veľmi ťažké. Na inom mieste sa nájdu ľudia ktorí sú proti tejto vojne a práve oni sa pokúšajú zastaviť konflikt. Treba chápať že Jang a Jin sa vždy menia. Taká je kvalita nášho sveta. Ak sa niekde vyskytnú sily ktoré si vojnu želajú, objavia sa niekde aj sily ktoré sa jej chcú vyhnúť a nastoliť mier.

 A ako taký majster rozlíši situáciu, kedy by sa mal zamiešať do konfliktu?

Ak nastane veľmi výrazná nestabilita medzi jin a jang, môže vstúpiť do konfliktu, aby pomohol nastoliť rovnováhu. Ako konkrétne to spraví je ťažko vysvetliť . Existujú možnosti vyžadujúce obrovské množstvo sily, ktoré dovoľujú zmeniť situáciu.

U nás v Rusku existujú domáce skupiny či sekty založené na základe wu šu. Vládne v nich bezmyšlienková disciplína a úplná podriadenosť učiteľovi . Všetok čas venujú tréningu a modlitbám. No ani jeden člen nemôže sám od seba vystúpiť z organizácie, a je zaviazaný splniť akýkoľvek príkaz učiteľa.

Nepoznám všetky podrobnosti, no v princípe to vyzerá, že to nie je v poriadku. Obyčajne sila a moc takýchto ľudí nie je zviazaná s wu šu. To je pre nich len určitým lákadlom, aby získali nových členov. A takýto ľudia spravidla nepoznajú wu šu príliš do hĺbky. Do určitej mieri podobná bola situácia v starej číne. Žiaci ktorí sa učili dostatočne do hĺbky patrili akoby do rodiny a ak niekto porušil pravidlá, bol potrebný spôsob ako ho kontrolovať. Stávalo sa že človek ktorý odišiel zo školy mohol predstavovať hrozbu pre okolie i samotnú školu. Preto boli nutné prísne obmedzenia. No v súčasnosti je situácia odlišná. Človek sa môže sám rozhodnúť či zostane, alebo odíde zo školy.

 Čo si myslíte o praxi tvrdého čchi kungu a rozbíjania rôznych predmetov?

V princípe je to v poriadku, a má to praktické bojové využitie. No ľudia ktorí sa tomu venujú, majú) neskôr často vážne zdravotné problémy. Je potrebné sa tomu venovať pod vedením dobrého učiteľa, a tieto tvrdé metódy tréningu vyvažovať učením sa a praktikovaním mäkkých metód. Inak je možné si vážne poškodiť zdravie. Preto je tu potrebná rovnováha m.

Dnešná popularita bojových umení je spojená s honkongskou kinematografiou a s osobnosťou Bruce Leeho. Dodnes je pre mnohých záhadou, čo sa prihodilo jemu, a koniec koncom i jeho synovi. Obaja zahynuli za podivných okolnosti, približne v rovnakom veku…. Existuje lekárska verzia – alergia. Rozpráva sa o pomste akýchsi majstrov za vyzradenie tajomstiev wu šu….

Myslím ,že tu nešlo o nijaké tajnosti. Za prvé, u každého z nich šlo podľa mňa o iné okolnosti. U Brucea pokiaľ ide o samotnú techniku, dosiahol veľmi dobrú úroveň. No ak budeme hovoriť o hlbšej úrovni, tu ani otec, ani syn pre množstvo rozličných príčin nedospeli príliš ďaleko. Ak sa budeme vyjadrovať v termínoch Jin a Jang tak u Brucea bola veľmi jangová situácia. Veľmi sa usiloval rozvinúť technickú stránku wu šu a obohatiť ho v miere svojho pochopenia, no spôsob akým to robil bol väčšmi spojený s tvrdosťou. Tá ho sprevádzala pri tréningoch v živote i vo filmoch. Je možné, že tu sa dá hľadať príčina. No s konečnou istotou určiť príčinu nemôže nikto.

Pojem prirodzenosti je pre Čínsku filozofiu veľmi dôležitý. Je možné to povedať tak , že predčasná smrť Brucea súvisí s tým, že šiel proti prírode, proti prirodzenému poriadku vecí?

Bol veľmi mladý a veľmi aktívny. Je zreteľné, že tu došlo k výraznej nerovnováhe jin a jang. V niektorých prípadoch to môže byť aj príčinou predčasnej smrti. Narušenie rovnováhy môže viest k nebezpečnej situácii. A oddelenie jin a jang môže viesť až k smrti. Ak k tejto nerovnováhe dochádza vo vašom tele, môže to zmeniť vaše vnímanie seba samého. Prestanete kontrolovať svoje vedomie. A keďže vedomie nekontroluje situáciu ,môžete sa nečakane ocitnúť v nejakej nebezpečnej situácii. Napríklad, ak vaša čchi je priveľmi jangová, človek môže preceniť svoje sily a dostať sa do situácii, v ktorých má pocit že kontroluje situáciu , v skutočnosti však na to nestačí. Môže dojsť aj k opačnému extrému. Povedzme že u človeka prevláda jin. Stráca veľa jangu, telo sa stáva veľmi slabým, človek vážne ochorie a môže i zomrieť. Dobrý stav tela i vedomia a niekedy i samotný život závisí od rovnováhy. Preto je potrebný tréning. Je dôležitá kontrola nad svojím jangom, telom, emóciami. Na jednej strane je potrebné ich rozvíjať, na druhej strane je nevyhnutné ich kontrolovať. Preto je nutný správny tréning. Vo wushu existujú makké i tvrdé štýly, v rámci jedného štýlu sú obsiahnuté rôzne metódy a spôsoby tréningu, a taktiež odlišné ??,metódy pre rôzne etapy tréningu. Ak tréning nieje správny, môže narušiť rovnováhu.

V Rusku sa v súčasnosti mnoho hovorí, že medzi vnútornými a vonkajšími štýlmi niet rozdielov. Že vnútorný tréning je vo vonkajších štýloch rovnako hlboký ako vo vnútorných.

Ak hovoríme o wushu vo všeobecnosti, tak tu skutočne rozdielov niet. No pokiaľ ide o metodiku tréningu tá rozdielna je. V akom zmysle hovoríme o štýloch vnútorných a vonkajších? Niektorí ľudia pri tréningu venujú najväčšiu pozornosť technickej stránke. To znamená ako utrieť rozbiť niečo , aká je reálna aplikácia.. Štýly v ktorých sa na to kladie doraz od počiatku je možné nazvať vonkajšími. Iní ľudia trénujú pomalšie, venujú väčšiu pozornosť svojím vnútorným pocitom, vnútornej námahe, tomu ako prúdi čchi. Väčšinou je to charakteristické pre vnútorné štýly. Vo vonkajších štýloch existuje vnútorný tréning a tak isto vo vnútorných tréning vonkajší. Treba si proste všímať čo prevažuje. A samozrejme je potrebné chápať čo patrí k vnútornému a čo k vonkajšiemu tréningu. Podľa môjho názoru sú vnútorné štýly v súčasnosti väčšmi rozvinuté ako aj vhodnejšie pre človeka. Viac vyhovujú rozličným ľuďom. Napríklad: vonkajšie štýly sú väčšmi spojené s tvrdšími pohybmi a tréningom tvrdosti. Pre niekoho môže byť takéto vychýlenie na jangovú stranu neprospešné. A starší ľudia sa proste nemôžu týmto štýlom venovať. Môžu síce robiť všetko pomalšie a slabšie, no potom nebudú napredovať v dostatočnej miere. Vnútorné štýly sú v tomto zmysle pre nich výhodnejšie. Je v nich mnoho statických cvičení, je možné sa pohybovať mäkšie, pomalšie, uvolnenejšie. No v konečnom dôsledku to všetko vyústi do dostatočnej sily a pevnosti. Len spôsob akým sa to dosahuje je vhodnejší pre väčšie množstvo ľudí. Pre ľudí je teda ľahšie zachytiť podstatu takéhoto tréningu. Preto je pre nich ľahšie, rýchlejšie dosiahnuť výsledok. Samotný spôsob tréningu je efektívnejší.

 No hovorí sa že vnútorné štýly sú zložitejšie. Ako v nich teda možno skôr dosiahnuť cieľ?

Proste tréningom. Pravidelne a v dostatočnej miere. Pretože ak trénujete správne dosiahnete výsledok. Nie je možné povedať ako rýchlo budete napredovať, no výsledok sa dostaví. Napríklad tréning v Tchaj ti čchuan. Ak cvičíte, je možné povedať že napredujete pomaly. Neobjaví sa sila tak rýchlo ako povedzme vo vonkajších štýloch. No po pár pohyboch cítite že vykonávate dostatočne serióznu a dostatočne veľkú námahu. A ona sa ukladá v tele a svaloch. Takže ak cvičíte mäkko a pomaly, po tréningu sa telo cíti akoby ste vykonávali ťažkú fyzickú prácu. Ste spotení a máte pocit akoby ste namáhavo pracovali. Rozdiel je len v tom, že sa necítite uťahaní a strhaní, ale máte lepší pocit než pred tréningom. Človek pracoval celý deň a je unavený. Príde na tréning a tvrdo trénuje. No po tréningu má pocit akoby únava prešla a telo je ľahké. To je vnútorné wushu , ktoré je veľmi prospešné a prakticky využiteľné.

A ako ste sa ocitli v Rusku?

Koncom 80-tich rokov tu už bolo mnoho ľudí ktorí sa zaujímali o Čínu, wushu a čchikung, a chceli trénovať. Našli sa ľudia ktorí sa na nás obrátili, nakoľko tie štýly ktoré som sa učil Tchaj ti a Bagua sú v Číne veľmi známe. Prišli a učili sa u nás v medzinárodných skupinách. Jedným z nich bol Maljarin. Nadviazali kontakt s Ruskou federáciou wushu a organizáciami venujúcimi sa výuke a pozvali niekoľko našich ľudí aby tu vyučovali wushu. Medzi nimi som prišiel aj ja. Moje predošlé zamestnanie nebolo spojené s wushu. No v Číne v tom období doško k výrazným zmenám. Ľudia získali možnosť vybrať si svoju životnú cestu. Študoval som za inžiniera, no vždy som sa chcel venovať hlavne wushu, nakoľko som ho cvičil od detstva. Vzdy som sa zaujímal o metódy rozvoja človeka a jeho vzťahov s prírodou. Keď som sem pricestoval, predpokladalo sa že tu nestrávim viac ako pol roka. Pôsobil som v niekoľkých mestách vtedajšieho Sovietskeho Zväzu. A všade sa ľudia o wushu zaujímali a chceli pokračovať v tréningu. Uvedomil som si že je tu veľmi málo učiteľov wushu a čchikungu. Mnoho ľudí sa chcelo učiť a nemalo možnosť. A vtedy som povedal svojmu učiteľovi v Číne, že podľa môjho názoru by bolo dobré tu vyučovať wushu, Pretože ľudia ho potrebujú. A tak som ostal.

Jedným z vašich učiteľov bol Li Zhimin – vynikajúci majster štýlu Bagua dzan ktorý sa ešte počas svojho života stal legendou. Ešte aj vo veku 80 rokov bol považovaný za jedného z najlepších bojovníkov v Číne.

Skutočne, Li Zhimin bol neobyčajnou osobnosťou a môžem povedať že to bol veľmi dobrý človek. Absolvoval dostatočne hlboký tréning a rozumel nielen wushu ale aj prírode, ľudom a javom okolo seba. Vždy bol veľmi kľudný, neotrasiteľný a chápavý. Bol to veľmi inteligentný človek, a okrem toho že bol vynikajúcim majstrom bojových umení , bol aj vyborný učiteľ. Vďaka tomu dokázal priblížiť wushu svojim žiakomv. Obyčajne sa vedomie u starších ľudí uzatvára, no Li Zhimin až do svojej smrti ostal veľmi otvoreným človekom. Jeho vedomie bolo otvorené všetkému novému, i ľuďom okolo neho. Stávalo sa, že prichádzali za ním a zverovali sa mu so svojimi životnými problémami ktoré nesúviseli s wushu. Mal veľké množstvo žiakov, a to nie len z Číny no i zo zahraničia. Nemožno presne povedať koľko ľudí sa uňho učilo, no za tie roky mu ich prešlo cez ruky rádovo tisíce. A ďalší sa učili u jeho žiakov, preto je ťažko si predstaviť koľkých ovplyvnilo to čo učil. Snažil sa nielen o svoj osobný rozvoj, no pomáhal aj druhým a dával im možnosť aby mohli trénovať a pracovať na sebe.

Hovorí sa že majstri, venujúci sa vushu mávajú niekedy určité neobyčajné schopnosti. O aké schopnosti môže ísť?

Takíto ľudia niekedy dokážu konať veci ktoré bežný človek nedokáže. Vedia použiť osobitú silu vedomia aby kontrolovali situáciu a dokážu ju v prípade potreby zmeniť. To na čo ľudia používajú fyzickú silu na to im stačí sila mysle. Napríklad pohnúť nejakým predmetom bez použitia fyzického úsilia. Môžu porozumieť čo si myslia iní ľudia, alebo vidieť to čo ľudia bežne nevidia

Je známe že v Číne sa rôzne hry tešia veľkej obľube. Hrávajú majstri wushu hazardné hry?

Vo všeobecnosti intelektuálne hry, určené pre radosť z hry (šachy ai.) – áno hrávajú. No spravidla nie kôli peniazom. To čo je spojene s hazardnými hrami o peniaze, býva považované za nízku úroveň, neprináleží to ľuďom s vyšším poznaním a v tomto smere spravidla nevyužívajú svoje schopnosti.

 Je to preto, že počas hry myšlienka na peniaze ovplyvňuje vedomie hráča?

Ak idú ľudia hrať do kasína, spravidla chcú vyhrať peniaze. Za nejaký čas je ich vedomie nasmerované výlučne na to. Pokiaľ ide i hry intelektuálne, je to iná vec. Ľudia ktorí sa im venujú sa líšia od ľudí hrávajúcim kôli peniazom. Okrem toho ľudia majúci nejakú neobyčajnú schopnosť nehrávajú o peniaze, pretože vedia, že by mohli vďaka nej vyhrať. A ak by to robili, nebolo by to pre nich príliš dobré. Vyplýva to aj z bežných noriem správania, no pre nich by to znamenalo aj to že ich schopnosti, alebo sila by sa zmenšovali.

No ak peniaze prichádzajú samé, v tom predsa nieje nič zlého…

Tu to závisí od dvoch vecí. Za prvé – akým spôsobom k vám prídu peniaze, a za druhé – na čo. Ak ľudia proste túžia mať veľa peňazí, často nepremýšľajú o príčinách a cieľoch. Nerozlišujúc medzi spôsobmi získania peňazí, môžu použiť správne i nesprávne spôsoby. Obyčajne to nieje dobré. To samozrejme neznamená, že peniaze sú samé o sebe zlé. Je to jen nástroj. No ak používate nečestný spôsob ich získania, prípadne ich použijete na zlé ciele, nieje to samozrejme dobré.

Jeden môj známi je presvedčený, že nieje možné sa stať skutočne bohatým, pokiaľ to nieje tvojím životným cieľom..

Skutočne, Áno môže to byť tak. V živote existuje nejaká hybná sila. A ak ju nasmerujete na to aby ste sa stali bohatým, stanete sa. No medzi veľmi bohatými a obyčajnými ľuďmi v skutočnosti niet rozdielu. Jedni majú veľa peňazí, iní menej. No podstata týchto ľudí je rovnaká. Preto je zbytočné snažiť sa byť veľmi bohatým. Ak budete mať viac peňazí ako potrebujete, budú vám nanič. Treba sa snažiť mať ich toľko , koľko vyžadujú vaše potreby.

A čo to znamená dostatok? Zo začiatku stačí keď je na jedlo a odev, potom sa zdá že sa treba stravovať v reštaurácii, neskôr, že treba mať vilu na brehu mora…Kde je podľa vás hranica?

Ak cítite, že máte dostatok, aby ste získali uspokojenie od života. Nemusíte trpieť núdzou. Ak máte primeranú stravu, odev, byt – občas si doprajete niečo navyše. No nie je možné mať všetko. Ak po tom človek túži, pravdepodobne trpí nejakou psychickou poruchou.

V japonskom karate sa používa systém farebných pásov a danov . V posledných rokoch sa niečo podobné objavuje i v Číne. Tieto stupne sú nazvané toanmi. V Rusku sú ľudia, tvrdiaci o sebe, že majú toan veľmi vysokého stupňa, napr. ôsmy…

Tento systém sa v Číne objavil len nedávno, a ešte sa úplne neustálil. Ide o to, že vo wushu existuje veľké množstvo rôznych štýlov. A nieje jasné podľa akých kritérií ich porovnávať. V súčasnosti sa má wushu stať olympijským športom, a preto je snaha vypracovať nejaké jednotné kritéria. Jednotný systém triedenia a hodnotenia sa usilujú vytvoriť už šesťdesiat rokov. Systém toanov ktorý vznikol, je pomerne neobjektívny. Napríklad veľmi dobrý čínsky majster môže mať trebárs piaty toan (celkove ich je desať). A rovnaký piaty toan môže mať cudzinec, ktorého úroveň je výrazne nižšia. No získať tento piaty toan v Číne je oveľa zložitejšie ako za hranicami. V samotnej Číne má deviaty toan, ja myslím, nie viac ako päť ľudí. Osmy toan zhruba dvadsať ľudí. Názor si už môžete vytvoriť sami.

Upršaný augustový podvečer. Pustá chodba, výťah, krátke zaklopanie na dvere. Dôkladne uprataná, klasicky strohá hotelová izba. Známa tvár učiteľa tchaj-ťi-čchuanu a čchi-kungu.
Šifu sa na mňa usmieval a trpezlivo čakal, kým vyskúšam služobný diktafón. Samozrejme, uprostred rozhovoru prestal fungovať. Našťastie, pero a papier sú po ruke vždy.

Povedzte mi niečo o svojom živote. Prečo ste sa stali učiteľom tchaj-ťi? Bol to váš detský sen?

Narodil som sa na juhu Číny pre 36-timi rokmi. Môj starý otec a matka žili na dedine a celá rodina trénovala wu-shu. V roku 1971 sme sa presťahovali kvôli práci rodičov na sever. Práve tu som neskôr hlboko v horách stretol zaujímavých ľudí, taoistov. Mal som čas a možnosť trénovať s viacerými z nich. Celé obdobie trvalo asi 7-8 rokov. Po čase som začal chodiť do Pekingu, ale naďalej som sa vracal do hôr. Postupne som sa učil viacero bojových štýlov, napríklad pakua-džang, čchi-kungy, tchaj-ťi… a keď som mal sedemnásť, stretol som svojho veľkého učiteľa. Práve on ma poslal v Pekingu k ďalšiemu. Podstúpil som skutočne tvrdý a ťažký tréning. Prechádzal som zvláštnymi zážitkami a rôznymi pocitmi, narážal som na nie celkom bežné veci. Každé obdobie si vyžadovalo špeciálny prístup, čomu zodpovedalo aj konkrétne rozpoloženie, v ktorom som sa nachádzal. Nezostávalo mi nič iné, len zvládnuť jeden štýl po druhom. Keď prišiel čas, odišiel som do školy, neskôr na univerzitu a začal som pracovať pre jednu firmu.

 Zvládli ste náročný tréning i univerzitu. Ako?

Zorganizoval som si čas tak, aby som stihol prácu i cvičenie, hoci občas to bol ozaj problém. Ak žijete v meste, je naozaj ťažké udržať si správny balans. Neustále som mal okolo seba ľudí, ktorí si všimli, čo robím, a keďže mali rôzne problémy, zdravotné i osobné, začali za mnou chodiť, aby som im pomohol. Vedel som, že tréning je cestou a prostriedkom, ktorým by to šlo. Tchaj-ťi nie je iba obyčajná fyzická aktivita, ale čosi oveľa hlbšie. Pravidelné cvičenie prináša okrem jasných zdravotných účinkov aj celkový dobrý pocit, ktorý vedie k zmene postojov a myslenia. Na univerzite som pokračoval v dovtedajšom tréningu – študoval som totiž techniku a odbory spojené s wu-shu: elektrinu, magnetizmus, fyziku, energiu… Všetko bolo navzájom dokonale prepojené.

 Zasiahol osud alebo ste si vybrali sám, že budete učiteľom?

Nevybral som si to. Nikdy som si nemyslel, že budem učiť bojové umenie. Postupne, keď som prenikal k jadru učenia, uvedomil som si silnú vnútornú potrebu odovzdať iným ľuďom to, čo som sa naučil. Neustále prichádzali noví záujemci nielen o wu-shu s prosbou o pomoc.

Čínska filozofia a celá vaša kultúra je odlišná od našej, európskej. Kopa cudzincov chodí napriek tomu do Číny študovať rôzne druhy bojového umenia. Je vôbec možné, aby pochopili ich podstatu?

V Európe a Spojených štátoch vnímajú ľudia wu-shu v prvom rade ako tréning tela. Postupne začnú pociťovať potrebu naučiť sa viac, než vonkajšiu formu. V súčasnosti je v Číne napríklad veľa Rusov a Angličanov, ktorí dosiahli dobrý technický stupeň. Keď sa dostanú na určitú úroveň, vracajú sa domov, aby vo vlastných školách uplatnili získané skúsenosti.

Prečo je podľa vás wu-shu také atraktívne pre západných ľudí? Veď žijeme úplne inak!

Hoci ide samozrejme v prvom rade o fyzický tréning, žiak veľmi skoro pochopí, že sa neučí zvládnuť iba jednoduchší či zložitejší pohyb. Pod správnym vedením prenikne vďaka vytrvalému cvičeniu za formu a začína chápať, čo ukrýva. Preto je dôležité mať skutočného učiteľa, ktorý sám vstúpil do sveta skrytých zákonitostí.

Tao je pre Číňanov predsa len niečo iné, než pre nás. Ako mu môžeme rozumieť my, z opačného konca sveta?

Všetko závisí od tréningu. Ak je kvalitný, žiaci by sa mali prepracovať k vnútornej premene. Potom sa nebadane stáva aj ich život v mestách, uprostred konzumnej civilizácie – harmonický.

Na Slovensko ste prišli pred niekoľkými rokmi na pozvanie svojich ruských žiakov, našich učiteľov – Vladimíra a Nataši Jadryšnikových. Učíte formu Yang tchaj-ťi-čchuan, čchi-kungy, najnovšie i pakua-džang a formu s mečom. Keďže žijete v Moskve, kde máte vlastnú školu, môžete porovnávať. Aký je váš pohľad na Slovensko a na tunajších nadšencov tchaj-ťi?

Je úplne jedno, či hovorím o Slovensku alebo o inej krajine. Dôležité je žiť v radosti, šťastí a pokoji. Potom nezáleží na tom, odkiaľ pochádzate. Ak však nemáte tieto základné hodnoty v poriadku, chýba vám sila správne myslieť a nemáte samozrejme ani dosť energie na to, aby ste správne konali.

 Pôsobíte harmonicky, usmievate sa a napríklad vo wu-shu vás nedobehnem ani za štyridsať životov. Určite nielen mňa zaujíma váš recept na šťastie a ako ste sa dokázali prepracovať až k súčasnej úrovni wu-shu. Narodili ste sa síce do rodiny s tradičným odkazom bojových umení, ale podstúpili ste náročnú cestu. V duchu si hovorím, ak ste to dokázali vy, mohlo by sa to podariť aj mne a mnohým ďalším…

Všimol som si, že neustále narastá hlad po poznaní a pochopení zákonitostí vesmíru. Milióny na celom svete chcú vedieť ako žiť vyrovnaný život a túžia byť zdraví. Vždy, pokiaľ žijeme v súčasnej spoločnosti, máme nejaký stres. Vždy sa okolo nás niečo deje. Nemali by sme mu však podľahnúť. Musíme zostať pokojní, udržať si vnútornú harmóniu a nenechať sa biť. Práve v tomto smere mimoriadne pomáha pravidelné cvičenie. Ja osobne nielen trénujem, ale potrebujem aj učiť. Západnému človeku však niekedy ťažko vysvetliť, že nejde iba o pohyb a bojový štýl, ale najmä o filozofiu a vzájomné súvislosti… Ľudia sú ľudia kdekoľvek na svete a základné hodnoty zostávajú rovnaké. Ak je teda wu-shu pre vás dobré, zoberte si z neho čo najviac.

 Dlhé roky bolo nemysliteľné, aby čosi z čínskych tajomstiev preniklo za hranice Ázie. Ako to, že sa v poslednom čase toľko z nich odkrýva de facto celému svetu?

V Číne sa za posledné roky výrazne zmenila situácia. V minulosti bolo poznanie dôkladne uzamknuté a starostlivo chránené. Tajomstvá bojových umení sa dôkladne strážili z dvoch dôvodov: Po prvé, tréning sa netýkal iba boja a bojových štýlov, ale prinášal so sebou aj poznania napríklad v súvislosti s čchi-kungom. Nebolo jednoduché nájsť učiteľa, a vlastne ani žiaka, ktorý by bol ochotný kráčať po nesmierne náročnej ceste. Ukázalo sa, že v určitej fáze mali mnohí z nich problémy, napríklad fyzické indispozície, ktoré im bránili cvičiť naplno. Nemohlo to fungovať, a tak kládol učiteľ dôraz na zo, aby prijal iba skutočných žiakov. Po druhé to bolo kvôli sebaobrane. Kedysi sa musela rodina chrániť sama a denne bojovala o holý život. Bolo pre ňu dôležité, aby nepriateľ nepoznal štýl obrany, ktorý používala. A keďže dnes už nie je bezprostrednou nutnosťou bojovať o život, a aj preto, lebo vo svete sa používajú najmodernejšie zbrane, venujú sa súčasní ľudia wu-shu v prvom rade kvôli zdraviu a celkovej harmónii. V Číne nie je napriek tomu ešte stále veľa tých, ktorí by boli ochotní otvoriť sa svetu. Hľadať cestu k pokoju a radosti je však nutnosťou pre celé ľudstvo, nielen pre mňa samého. Preto som prišiel sem, učiť, čo som pochopil.

 Predpokladám, že keď chcete odísť z Moskvy a rozšíriť svoje aktivity, potrebujete súhlas učiteľa…

Tréning, ktorý mám za sebou, má svoje konkrétne pravidlá. Ak ako žiak vstúpite do rodiny a chcete, aby vás naučili, čo vedia, musíte dodržať prísne podmienky a prijať zákon rodinných noriem. Preto nie je ľahké nájsť učiteľa, ani byť žiakom. Mnohí sa po tejto ceste vydali, no nedokázali pokračovať. Nie každý je ochotný či schopný prekonať jej úskalia. Ale aby som odpovedal na vašu otázku: áno, potrebujem súhlas učiteľa.

 V našich podmienkach je pre žiakov tchaj-ťi neraz ťažké prijať autoritu učiteľa, a už vôbec, alebo len veľmi ťažko, možno hovoriť o absolútnej oddanosti či pokore. Je vôbec možný výraznejší pokrok? Veď my sme skôr vychovávaní v odmietaní akéhokoľvek diktátu a v podstate nerešpektujeme takmer nič a nikoho!

Kedysi bolo všetko oveľa tvrdšie. Taoistický učitelia ovládali špeciálne metódy, ktoré im umožňovali dostať sa k duchu. Žiaci si ho v celkovej hierarchii veľmi vážili nie preto, že bol autoritatívny, ale preto, že to boli vysokí vyspelí ľudia.

 Lenže u nás sme tvrdo vychovávaní na obraz egoistickej osobnosti, inak nás ušľapú…

Na Západe nie sú medzi ľuďmi dobré vzťahy, čo sa odráža aj v tréningu wu-shu. Teraz prišiel čas zmeniť to.

 Kdesi som čítala, že ak žiak odíde od učiteľa, ten mu môže odoprieť svoju priazeň a vedenie až do chvíle smrti, keď sa s ním opäť stretne. Stáva sa, že sa aj dnes, že sa toto posvätné puto naštrbí?

Nejde iba o vzťah učiteľ – žiak. Je to aj otázka vzájomnej energie. Keď prerušíte spojenie, prerušíte aj tok energie. Platí, že ak urobí žiak niečo nedobré, učiteľ sa pred ním iba zavrie, ale ak urobí niečo naozaj zlé, môže ho aj potrestať.

 Šifu, čo je pre vás cieľom života, k čomu smerujete?

V prvom rade chcem pokračovať v tréningu. Ísť do najvyšších úrovní a vrátiť sa späť k Duchu. A občas pomôcť ľuďom spojiť sa s ním pri cvičení.

 Na záver ešte – vaše plány na Slovensku?

Ak robíte veľké veci, malé ciele sú iba čiastočkou celku. Učím tu tri roky a rozhodol som sa zdokonaliť tréning. Chcem sprístupniť žiakom ďalšie informácie. Podotýkam, že nielen na Slovensku, ale mám zámer rozšíriť svoje aktivity do okolitých krajín. Slovenskí študenti sú veľmi dobrí, učia sa rýchlo a myslím si, že sa nám spolu bude dariť.

 Toľko rozhovor. Niektoré veci však napísať nešli. Slová a myšlienky sa bránili, vytáčali, stláčali i rozpínali. Ako totiž uchopiť tao a popísať prázdno, ktoré má formu, a pritom formou nie je? Možno raz príde čas, keď otázky i odpovede zaniknú skôr, ako vznikli…

Monika Švehlová