Prepis dalšieho rozhovoru s naším učiteľom shifu Zhang Shanmingom – V.M.,Bratislava 2014.
Študoval ste sa viacero štýlov wu-šu u rôznych učiteľov. Mohol by ste nám priblížiť ako prebiehali tréningy? Čomu ste sa v rámci toho ktorého štýlu väčšmi venovali?
Na tréningoch tchaj-ti sa cvičili základné pohyby, forma, tchuej-šou… v mej-chua naťahovanie šliach, švihy, státie, forma… na pa-kua sme najmä kráčali po kruhu.
Ak to poviem inak, v mej-chua sa veľa stoji, v pa-kua chodí po kruhu, v tchaj-ti sa cvičí zostava. V pa-kua i mej-chua sa tiež dosť cvičí vo dvojiciach. V tchaj-ti taktiež, najmä vo forme tchuej-šou, ale využíva sa aj san-šou.
Mej-chua v minulosti sa cvičievalo na stĺpoch. Prečo to už dnes nie je zvykom?
Podľa mňa hlavne z priestorových dôvodov. Tých stĺpov bývalo až sto, a to si málokto môže doma dovoliť. Mej-chua je štýl pre bohatých ľudí.(smiech)
Koľko zostáv sa cvičí v mej-chua?
Je to jedna forma. Na základné kroky sa potom následne nabaľujú ďalšie a ďalšie pohyby. Záleží to od toho kto cvičí, je to živá zostava. Skôr sa dá povedať že existuje viacero úrovni. Spočiatku sa cvičia pozície, neskôr forma, dvojice…
Cvičí sa tiež párová zostava zameraná na údery a pády. Je prirodzeným spôsobom ako trénovať vnútornú čchi. Až keď si študent prejde týmto môže sa venovať san-šou. Ak nemá tento základ môže pri nácviku voľného boja ľahko prísť k zraneniu.
Kedysi sa san-šou cvičilo podstatne menej. Dnes ľudia hneď ako začnú trénovať chceli by nacvičovať voľný boj. Neuvedomujú si, že silný uder im môže poškodiť vnútorné orgány. Najprv je potrebne naučiť sa uvoľniť až potom postupne pridať otĺkavanie sa.
Je aj v tchaj-ti je takáto párová zostava, alebo sa cvičia len krátke sekvencie?
Pôvodne nebola, ale neskôr také cvičenie vzniklo.
V tchaj-ti štýlu čchen sa cvičia dve formy. Aký je medzi nimi rozdiel?
Prvá forma je pokojnejšia, v druhej je mnoho skokov a prudkých pohybov. Človek potrebuje mať dosť sily aby sa jej mohol venovať. V súčasnosti nie je len mnoho ľudí, ktorí jej rozumejú, a málokto ju cvičieva sám pre seba. Často je ju však vidieť na rôznych show, pretože to dobre vyzerá.
Osobne ju príliš neobľubujem. Nechcem tým ale povedať, že nemá význam alebo využitie. Treba však mať určité skúsenosti. Ide o to, že v nej prostredníctvom rúk vediete svoje telo. Keď ju človek správne cvičí, jeho kung-fu bude potom veľmi dobre. Mnohí zvyknú tvrdiť, že jej rozumejú, ale keď ich vidíte cvičiť, vo vnútri nič nie je.
Kedysi ľudia venovali cvičeniu omnoho viac času, dnes to už tak býva málokedy. Je zaujímavé pozorovať ako sa wu-šu mení. Človek nedokáže stihnúť sa venovať sa v jeden deň viacerým zostavám poriadne.
V minulosti sa často cvičieval len jeden pohyb z formy stále dookola. To bol spôsob ako sa cvičiť fa-li. A je to veľmi dobrý spôsob tréningu. Naučte sa dokonale jeden, jediný pohyb a pochopíte aj všetky ostatné, pretože pohyby v taji sú v podstate všetky rovnaké. Keď trénujete je dobre si zacvičiť celú zostavu a okrem toho sa dlho venovať jednému pohybu. V sin-i sa taktiež kladie doraz na cvičenie najmä jednotlivých pohybov. Napríklad ja, keď som trénoval sin-i, necvičil som žiadnu formu.
V pa-kua sa okrem dvoch kruhových foriem, sa cvičí aj po priamke, čo je základom pre san-šou. Pomáha to pochopiť, že pohyby ktoré robíte priamo a po kruhu sú tie iste. Obecne sa však hovorieva, že tie dve zostavy sú na prvom mieste a ostatne sú doplnkové. Všetky pohyby vychádzajú z týchto základných foriem. Keď nejaký čas cvičíte, zrazu zistite, že daný pohyb sa nachádza aj tu, aj tu.., že je ukrytý aj v iných pohyboch. Je to jeden veľký celok.
Človek na to musí prísť časom svojim tréningom. Študenti to spočiatku často nechápu, myslia si že sú to rozdielne pohyby, ale nie je to tak. Môj učiteľ hovorieval že vo wu-šu sa cvičí zámysel, úsilie. Nič iné.
Aký je význam statických pozícii v tréningu?
Cvičia sa vo všetkých týchto štýloch. Je však treba pochopiť, že hýbať sa znamená stáť, a stáť znamená hýbať sa. Je to veľmi podobne akoby ste robili veľmi, veľmi pomalý pohyb. Napríklad v mej-chua. Keď človek stoji v pozícii má pocit, akoby sa zväčšoval, rástol. Nie je to len státie a podriemkavanie. A keď stojíš dostatočne, samovoľne vznikne pocit, že chceš zmeniť pozíciu.
Jeden z mojich učiteľov cvičil formu tchaj-ti 12 hodín. Keď sa naňho človek pozrel, vyzeralo to akoby stál, ale v skutočnosti len cvičil extrémne pomaly. Podľa mňa je toto skutočný tréning. Je v ňom múdrosť. Málokto však môže trénovať týmto spôsobom. Ľudia majú často očakávania a túžby, ktoré preveľmi prevyšujú ich schopnosti.
Wu-šu a zbrane?
Cvičí sa s nimi vo všetkých týchto štýloch. Ja som však napríklad trénoval len jednu zostavu s kópiou. Podľa mňa je to tak, že kto dostatočne dobre cvičí bez meča, zacvičí dobre aj s mečom. Forma so šabľou v tchaj-ti je rovnaká ako bez zbrane. Ak dobre cvičíte bez zbrane, tak až ju dostanete do ruky budete vedieť čo s ňou. Čím je vlastne meč alebo kopia. Len predlžením vašej ruky.
Tréning so zbraňami má samozrejme svoj význam, pomáha rozvíjať niektoré schopnosti. Napríklad cvičenie s kópiou posilní váš tan-tchien. Ľudia ktorí cvičia len so zbraňami však majú zásadný problém. So zbraňou môžu byť neporaziteľní, ale ak o ňu prídu sú bezradní.
Učiteľ hovorieval: „Keď chytíš niečo do ruky stávaš sa strnulým, mŕtvym, ale ak máš ruky prázdne môžeš byť veľmi živý, premenlivý….“ Čo s toho všetkého vyplýva? Umenie bez zbrane je omnoho vyššie.
A čomu by sme mali venovať najviac pozornosti pri čchi-kungu? Keď cvičíme v skupine je lepšie kvôli koordinácii sledovať ostatných , alebo obrátiť všetku pozornosť do vnútra?
V Číne sa často cvičí so zavretými očami, a predcvičujúci hovorí čo práve robí. Takže sa riadia sluchom. Samozrejme kým sa učíte jednotlivé pohyby je lepšie pozerať sa.
Nebolo by vhodnejšie cvičiť teda sám?
Pri spoločnom cvičení vzniká niečo ako pole čchi, a keď doňho vstúpite môže pomôcť vášmu zdraviu. Je preto užitočné cvičiť nielen sám, ale aj v skupine.
Vo wu-šu je to podobne. Je čas kedy si treba všímať seba, a je čas kedy si všímať ostatných. Keď cvičíte sami, cvičíte sami, keď cvičíte v skupine je dobre cvičiť spolu. Po ulici sa tiež nedá chodiť nevšímavo, lebo do niekoho narazíme. Alebo nás zrazí auto.
Spoločný tréning je prospešný, keď ľudia cvičia v skupine, môžu si navzájom pomôcť, navzájom sa jeden od druhého učiť. Keď cvičíte sami môže sa vám zdať, že to robíte dobre ale nemusí tomu tak byť, a môže z toho vzniknúť problém
Alebo cvičenie vo dvojiciach. Tam je potrebný partner. Získavate skúsenosť. Závisí to od samozrejme od vašich cieľov. Koho zaujíma boj, môže zlepšiť niektoré svoje schopnosť, kto cvičí pre zdravie, aj tam dochádza k vzájomnému prenosu energie.
Preto chodievam so svojimi žiakmi do Číny. Nie je pre nich dôležité len to, čo tam odcvičia, ale taktiež čo uvidia. Pozerať sa ako cvičia iní učitelia, je veľmi dobrý tréning. Možno to nepostrehnete hneď, ale po čase zistite ,že to bolo pre vás prínosom. Ako by ste povedali v Európe „Boh si vždy nájde cestu ako vám pomôcť“