Pa kua čang, alebo dlaň ôsmich trigramov je ďalším z vnútorných štýlov čínskeho bojového umenia a spolu s Tchaj-ti a Sin-i tvorí trojicu najznámejších a najrozšírenejších.
História jeho vzniku je nejasná, predpokladá sa však ze vzniklo medzi taoistickými pustovníkmi, niekedy v polovici 17. storočia. Za legendárnych zakladateľov bývajú považovaní taoisti Gen Jun a Lin Jun. Prvá písomná zmienka pochádza z 18. storočia, o výraznejšie rozšírenie a preslávenie tohto štýlu sa však zaslúžil až Tung Haj Chuan.
Podľa dostupných prameňov bol jeho učiteľom Tung Men Lin. Mal ešte dvoch ďalších študentov, avšak najznámejšia a najrozšírenejšia je línia pochádzajúca práve od Tung Haj Chuana a jeho žiakov.
Pa-kua čang má, čo sa týka vnútorných princípov, mnoho spoločného s Tchaj-ti alebo Sin-i, vonkajšou formou sa však líši. Zostavy sa vykonávajú na pôdoryse kruhu, vytáčanie pásu je ešte väčšmi zvýraznené, ruky sa pohybujú okolo tela po kruhových trajektóriách a kladie sa dôraz na používanie otvorenej dlane.
Pri cvičení Pa-kua čang sa výrazne zintenzívňuje prúdenie čchi v tele, odbúravajú sa bloky a dochádza k celkovej harmonizácii. Preto je možné sa mu venovať, nie len ako účinnému bojovému umeniu, ale aj ako cvičeniu zameranému na podporu zdravia. Teoretickým základom Pa-kua čang je učenie o Ôsmich trigramoch, ktoré tvorí aj osnovu Knihy Premien – I-ting. To nám, spolu s jeho pôvodom, naznačuje, že obsahuje aj mnohé hlbšie aspekty a je niečím viac než len bojovou technikou či fyzickým cvičením.