Počiatky histórie Tchaj-ti čchuan sú zahalené tajomstvom a o jeho pôvode existuje viacero teórií a legiend. Asi najobľúbenejšia z nich spája jeho vznik s menom Čan Sang Fenga, taoistu, ktorý pôsobil vo Wutangských horách. Od neho sa údajne odvodzuje vnútorný štýl praktizovaný vo Wutangskom kláštore, ktorý sa podľa tejto teórie postupným predávaním cez niekoľkých ďalších učiteľov dostal až k rodine Chen.V každom prípade, nech už je jeho pôvod akýkoľvek, štýl rodiny Chen je dnes považovaný za najstarší štýl tohto bojového umenia.
Postupom času dochádza k rozvinutiu Tchaj-ti čchuanu, podľa preferencií jednotlivých majstrov a zdôraznenia niektorých princípov, na množstvo štýlov a škôl. Jednak tradičných (štýly Yang, Wu, Sun a mnohé iné), snažiacich sa, v tej ktorej miere, zachovať všetky jeho aspekty, ako aj mnoho moderných foriem, zameraných len na niektoré jeho stránky (pohybovo estetickú, zdravotnú, relaxačnú a pod.).
V súčasnosti je Tchaj-ti čuan asi najrozšírenejším z vnútorných štýlov čínskeho wu-šu a má veľké množstvo priaznivcov, nielen v Číne, ale aj na celom svete. Niekto sa ním zaoberá ako vhodnou formou aktívneho odpočinku, niekto zo zdravotných dôvodov, alebo ako doplňujúcim cvičením k iným bojovým umeniam. Už menej ľudí ho pozná a praktizuje ako veľmi prepracovaný a účinný štýl boja či ako komplexný systém vlastného duchovného rozvoja. Tieto jeho aspekty vyžadujú totiž namáhavú a dlhodobú prácu, je to vlastne záväzok na celý život.
A tu niekde Tchaj-ti čchuan (ako aj mnohé iné štýly) vychádza za rámec bojového umenia a stáva sa nástrojom vnútornej zmeny človeka – „umením bojovníka„.
Učí ho chápať okolitý svet i seba samého, prijímať výzvy života a pristupovať ku každému činu, ako by bol tým posledným čo na zemi vykoná. Poskytuje mu vyrovnanosť a dáva mu silu kráčať po ceste poznania.