Upršaný augustový podvečer. Pustá chodba, výťah, krátke zaklopanie na dvere. Dôkladne uprataná, klasicky strohá hotelová izba. Známa tvár učiteľa tchaj-ťi-čchuanu a čchi-kungu.
Šifu sa na mňa usmieval a trpezlivo čakal, kým vyskúšam služobný diktafón. Samozrejme, uprostred rozhovoru prestal fungovať. Našťastie, pero a papier sú po ruke vždy.
Povedzte mi niečo o svojom živote. Prečo ste sa stali učiteľom tchaj-ťi? Bol to váš detský sen?
Narodil som sa na juhu Číny pre 36-timi rokmi. Môj starý otec a matka žili na dedine a celá rodina trénovala wu-shu. V roku 1971 sme sa presťahovali kvôli práci rodičov na sever. Práve tu som neskôr hlboko v horách stretol zaujímavých ľudí, taoistov. Mal som čas a možnosť trénovať s viacerými z nich. Celé obdobie trvalo asi 7-8 rokov. Po čase som začal chodiť do Pekingu, ale naďalej som sa vracal do hôr. Postupne som sa učil viacero bojových štýlov, napríklad pakua-džang, čchi-kungy, tchaj-ťi… a keď som mal sedemnásť, stretol som svojho veľkého učiteľa. Práve on ma poslal v Pekingu k ďalšiemu. Podstúpil som skutočne tvrdý a ťažký tréning. Prechádzal som zvláštnymi zážitkami a rôznymi pocitmi, narážal som na nie celkom bežné veci. Každé obdobie si vyžadovalo špeciálny prístup, čomu zodpovedalo aj konkrétne rozpoloženie, v ktorom som sa nachádzal. Nezostávalo mi nič iné, len zvládnuť jeden štýl po druhom. Keď prišiel čas, odišiel som do školy, neskôr na univerzitu a začal som pracovať pre jednu firmu.
Zvládli ste náročný tréning i univerzitu. Ako?
Zorganizoval som si čas tak, aby som stihol prácu i cvičenie, hoci občas to bol ozaj problém. Ak žijete v meste, je naozaj ťažké udržať si správny balans. Neustále som mal okolo seba ľudí, ktorí si všimli, čo robím, a keďže mali rôzne problémy, zdravotné i osobné, začali za mnou chodiť, aby som im pomohol. Vedel som, že tréning je cestou a prostriedkom, ktorým by to šlo. Tchaj-ťi nie je iba obyčajná fyzická aktivita, ale čosi oveľa hlbšie. Pravidelné cvičenie prináša okrem jasných zdravotných účinkov aj celkový dobrý pocit, ktorý vedie k zmene postojov a myslenia. Na univerzite som pokračoval v dovtedajšom tréningu – študoval som totiž techniku a odbory spojené s wu-shu: elektrinu, magnetizmus, fyziku, energiu… Všetko bolo navzájom dokonale prepojené.
Zasiahol osud alebo ste si vybrali sám, že budete učiteľom?
Nevybral som si to. Nikdy som si nemyslel, že budem učiť bojové umenie. Postupne, keď som prenikal k jadru učenia, uvedomil som si silnú vnútornú potrebu odovzdať iným ľuďom to, čo som sa naučil. Neustále prichádzali noví záujemci nielen o wu-shu s prosbou o pomoc.
Čínska filozofia a celá vaša kultúra je odlišná od našej, európskej. Kopa cudzincov chodí napriek tomu do Číny študovať rôzne druhy bojového umenia. Je vôbec možné, aby pochopili ich podstatu?
V Európe a Spojených štátoch vnímajú ľudia wu-shu v prvom rade ako tréning tela. Postupne začnú pociťovať potrebu naučiť sa viac, než vonkajšiu formu. V súčasnosti je v Číne napríklad veľa Rusov a Angličanov, ktorí dosiahli dobrý technický stupeň. Keď sa dostanú na určitú úroveň, vracajú sa domov, aby vo vlastných školách uplatnili získané skúsenosti.
Prečo je podľa vás wu-shu také atraktívne pre západných ľudí? Veď žijeme úplne inak!
Hoci ide samozrejme v prvom rade o fyzický tréning, žiak veľmi skoro pochopí, že sa neučí zvládnuť iba jednoduchší či zložitejší pohyb. Pod správnym vedením prenikne vďaka vytrvalému cvičeniu za formu a začína chápať, čo ukrýva. Preto je dôležité mať skutočného učiteľa, ktorý sám vstúpil do sveta skrytých zákonitostí.
Tao je pre Číňanov predsa len niečo iné, než pre nás. Ako mu môžeme rozumieť my, z opačného konca sveta?
Všetko závisí od tréningu. Ak je kvalitný, žiaci by sa mali prepracovať k vnútornej premene. Potom sa nebadane stáva aj ich život v mestách, uprostred konzumnej civilizácie – harmonický.
Na Slovensko ste prišli pred niekoľkými rokmi na pozvanie svojich ruských žiakov, našich učiteľov – Vladimíra a Nataši Jadryšnikových. Učíte formu Yang tchaj-ťi-čchuan, čchi-kungy, najnovšie i pakua-džang a formu s mečom. Keďže žijete v Moskve, kde máte vlastnú školu, môžete porovnávať. Aký je váš pohľad na Slovensko a na tunajších nadšencov tchaj-ťi?
Je úplne jedno, či hovorím o Slovensku alebo o inej krajine. Dôležité je žiť v radosti, šťastí a pokoji. Potom nezáleží na tom, odkiaľ pochádzate. Ak však nemáte tieto základné hodnoty v poriadku, chýba vám sila správne myslieť a nemáte samozrejme ani dosť energie na to, aby ste správne konali.
Pôsobíte harmonicky, usmievate sa a napríklad vo wu-shu vás nedobehnem ani za štyridsať životov. Určite nielen mňa zaujíma váš recept na šťastie a ako ste sa dokázali prepracovať až k súčasnej úrovni wu-shu. Narodili ste sa síce do rodiny s tradičným odkazom bojových umení, ale podstúpili ste náročnú cestu. V duchu si hovorím, ak ste to dokázali vy, mohlo by sa to podariť aj mne a mnohým ďalším…
Všimol som si, že neustále narastá hlad po poznaní a pochopení zákonitostí vesmíru. Milióny na celom svete chcú vedieť ako žiť vyrovnaný život a túžia byť zdraví. Vždy, pokiaľ žijeme v súčasnej spoločnosti, máme nejaký stres. Vždy sa okolo nás niečo deje. Nemali by sme mu však podľahnúť. Musíme zostať pokojní, udržať si vnútornú harmóniu a nenechať sa biť. Práve v tomto smere mimoriadne pomáha pravidelné cvičenie. Ja osobne nielen trénujem, ale potrebujem aj učiť. Západnému človeku však niekedy ťažko vysvetliť, že nejde iba o pohyb a bojový štýl, ale najmä o filozofiu a vzájomné súvislosti… Ľudia sú ľudia kdekoľvek na svete a základné hodnoty zostávajú rovnaké. Ak je teda wu-shu pre vás dobré, zoberte si z neho čo najviac.
Dlhé roky bolo nemysliteľné, aby čosi z čínskych tajomstiev preniklo za hranice Ázie. Ako to, že sa v poslednom čase toľko z nich odkrýva de facto celému svetu?
V Číne sa za posledné roky výrazne zmenila situácia. V minulosti bolo poznanie dôkladne uzamknuté a starostlivo chránené. Tajomstvá bojových umení sa dôkladne strážili z dvoch dôvodov: Po prvé, tréning sa netýkal iba boja a bojových štýlov, ale prinášal so sebou aj poznania napríklad v súvislosti s čchi-kungom. Nebolo jednoduché nájsť učiteľa, a vlastne ani žiaka, ktorý by bol ochotný kráčať po nesmierne náročnej ceste. Ukázalo sa, že v určitej fáze mali mnohí z nich problémy, napríklad fyzické indispozície, ktoré im bránili cvičiť naplno. Nemohlo to fungovať, a tak kládol učiteľ dôraz na zo, aby prijal iba skutočných žiakov. Po druhé to bolo kvôli sebaobrane. Kedysi sa musela rodina chrániť sama a denne bojovala o holý život. Bolo pre ňu dôležité, aby nepriateľ nepoznal štýl obrany, ktorý používala. A keďže dnes už nie je bezprostrednou nutnosťou bojovať o život, a aj preto, lebo vo svete sa používajú najmodernejšie zbrane, venujú sa súčasní ľudia wu-shu v prvom rade kvôli zdraviu a celkovej harmónii. V Číne nie je napriek tomu ešte stále veľa tých, ktorí by boli ochotní otvoriť sa svetu. Hľadať cestu k pokoju a radosti je však nutnosťou pre celé ľudstvo, nielen pre mňa samého. Preto som prišiel sem, učiť, čo som pochopil.
Predpokladám, že keď chcete odísť z Moskvy a rozšíriť svoje aktivity, potrebujete súhlas učiteľa…
Tréning, ktorý mám za sebou, má svoje konkrétne pravidlá. Ak ako žiak vstúpite do rodiny a chcete, aby vás naučili, čo vedia, musíte dodržať prísne podmienky a prijať zákon rodinných noriem. Preto nie je ľahké nájsť učiteľa, ani byť žiakom. Mnohí sa po tejto ceste vydali, no nedokázali pokračovať. Nie každý je ochotný či schopný prekonať jej úskalia. Ale aby som odpovedal na vašu otázku: áno, potrebujem súhlas učiteľa.
V našich podmienkach je pre žiakov tchaj-ťi neraz ťažké prijať autoritu učiteľa, a už vôbec, alebo len veľmi ťažko, možno hovoriť o absolútnej oddanosti či pokore. Je vôbec možný výraznejší pokrok? Veď my sme skôr vychovávaní v odmietaní akéhokoľvek diktátu a v podstate nerešpektujeme takmer nič a nikoho!
Kedysi bolo všetko oveľa tvrdšie. Taoistický učitelia ovládali špeciálne metódy, ktoré im umožňovali dostať sa k duchu. Žiaci si ho v celkovej hierarchii veľmi vážili nie preto, že bol autoritatívny, ale preto, že to boli vysokí vyspelí ľudia.
Lenže u nás sme tvrdo vychovávaní na obraz egoistickej osobnosti, inak nás ušľapú…
Na Západe nie sú medzi ľuďmi dobré vzťahy, čo sa odráža aj v tréningu wu-shu. Teraz prišiel čas zmeniť to.
Kdesi som čítala, že ak žiak odíde od učiteľa, ten mu môže odoprieť svoju priazeň a vedenie až do chvíle smrti, keď sa s ním opäť stretne. Stáva sa, že sa aj dnes, že sa toto posvätné puto naštrbí?
Nejde iba o vzťah učiteľ – žiak. Je to aj otázka vzájomnej energie. Keď prerušíte spojenie, prerušíte aj tok energie. Platí, že ak urobí žiak niečo nedobré, učiteľ sa pred ním iba zavrie, ale ak urobí niečo naozaj zlé, môže ho aj potrestať.
Šifu, čo je pre vás cieľom života, k čomu smerujete?
V prvom rade chcem pokračovať v tréningu. Ísť do najvyšších úrovní a vrátiť sa späť k Duchu. A občas pomôcť ľuďom spojiť sa s ním pri cvičení.
Na záver ešte – vaše plány na Slovensku?
Ak robíte veľké veci, malé ciele sú iba čiastočkou celku. Učím tu tri roky a rozhodol som sa zdokonaliť tréning. Chcem sprístupniť žiakom ďalšie informácie. Podotýkam, že nielen na Slovensku, ale mám zámer rozšíriť svoje aktivity do okolitých krajín. Slovenskí študenti sú veľmi dobrí, učia sa rýchlo a myslím si, že sa nám spolu bude dariť.
Toľko rozhovor. Niektoré veci však napísať nešli. Slová a myšlienky sa bránili, vytáčali, stláčali i rozpínali. Ako totiž uchopiť tao a popísať prázdno, ktoré má formu, a pritom formou nie je? Možno raz príde čas, keď otázky i odpovede zaniknú skôr, ako vznikli…
Monika Švehlová