Preklad posledného rozhovoru so shifu Dai Chaom – A.Vinokurov- 2003
(Tento rozhovor robil jeden zo známich si fu daj Čchaa. Ja som ho len upravil a pridal komentáre. V skrátenej podobe bol publikovaný v augustovom čísle časopisu „Kunfu“. A.V.)
Rodičia mu dali meno Chao, čo možno preložiť ako: „najlepší“, a neskôr sa ukázalo, že to bola dobrá voľba. Vynikal v mnohých oblastiach. Jeho mladší brat Dai Czjun spomína, že Dai Chao sa v škole učil najlepšie zo všetkých a na vysokej škole aj v bojových umeniach od ranného detstva dosahoval vynikajúce výsledky. Čoskoro ho prijal za svojho žiaka legendárny patriarcha štýlu Bagua Li-Zhimin, ktorý v posledných rokoch neprímal takmer nijakých žiakov. Množstvo ľudí k nemu prichádzalo, a on im dal jednu dve lekcie, a poslal ich k svojim žiakom.
Spočiatku sa Dai Chao učil u jeho žiaka, taktiež veľmi známeho majstra Sui Yun Jiang . Ten ho predstavil Li Ziminovi, ktorý ho preskúšal a prijal. V rozhovore pre Litovskú televíziu o tom Daj Chao povedal: „Mal som veľmi dobrých učiteľov. Niektorí z nich patrili k najlepším vo svete.“
A skutočne v tomto ohľade mu bol osud mimoriadne naklonený. Medzi jeho učiteľmi, okrem už spomínaných Li Zimina a Sui Yun Jiang boji také výrazné osobnosti v kruhoch wušu , ako napríklad Wang Daolun (meichua) a Di Guaijin (Sin i a Bagua). Učil sa taktiež u petriarchu Wuji čuan Duan Zhilanga. Mal aj iních učiteľov – Tchaj ti a čchi kungu. Ich mená možno nič nepovedia širokej verejnosti, no v úzkom kruhu majstrov, znejú rovnako ako mená patriarchov štýlov. Sám Dai Chao vravieval, že v Číne je mnoho majstrov, ktorých meno nie je tak známe, no ich kung fu nie je menšie než u známych osobností. Takým bol aj jeho učiteľ Tchaj ti Sia Ruizhen.
Publikujúc tento posledný rozhovor, odvážil som sa ho opatriť komentármi. Dai Chao študoval najjemnejšie nuansy wushu a čchi kungu. No čo sa týkalo informácií pre vonkajší svet, uprednostňoval nezachádzať priveľmi do podrobností (pričom aj pokiaľ išlo o jeho žiakov, preferoval princíp, ktorý raz ironicky sformuloval pre skutočne priveľmi zvedavého študenta.: Občas je potrebné aj trénovať, a nie len rozprávať a špekulovať.) Preto niektoré jeho slová môžu nepripraveným ľuďom zdať v rozpore s ich vedomosťami o predmete. Snažil som sa v ramci svojho pochopenia adaptovať niektore veci pre širokú verejnosť.
V súčastnosti mnohý čínsky učitelia využivajú semináre ako sposob výuky, či už hlavný alebo doplnkový. Platí to aj o vašej škole?
Ano, a býva pravidlom že na jednom seminári vyučujem dva štýly. Alebo to býva spojené, napríklad Tchaj ti a čchikung. Ak hovoríme o nováčikoch v určitom štýle, prvý seminár by mal trvať aspoň sedem až desať dní. Pretože za kratší čas je pre žiakov ťažké čokoľvek pochopiť a precítiť. Neskôr keď už človek čo to cíti a chápe, a chce cvičiť sám, je možné prejsť na pravidelné 2-3 dňové semináre. Na nich sa pracuje nad korekciami techniky, opravami chýb ako aj učí čo to nové.
(Konieckoncom Dai Chao nepovažoval seminár za ideálny spôsob. Bol však presvedčený, že nie je dobré neumožniť ľudom trénovať len preto že žijú v inom meste, alebo krajine a nemajú možnosť venovať sa wu šu a čchi kungu pod vedením učiteľa na pravidelných tréningoch. Pokrok bol u žiakov dobre viditeľný aj pri takejto obmedzenej forme výuky. Konali sa aj iné semináre, pre ľudí, ktorí cvičili u jeho žiakov. Bývali to dvojdňové semináre, po osem hodín denne. Takáto intenzita často prinášala výrazné pokroky. Sám som bol svedkom ako ľudia cvičiaci „neslano- nemäsno“ niekoľko rokov, po seminári dostatočne správne dokázali robiť fa dzin.(vyhodenie vnútornej sily).
Raz v rozhovore s ním som povedal, že ak žiak sám nesnaží cvičiť intenzívne, učiteľ nemôže pomôcť jeho napredovaniu. Na moje prekvapenie odvetil : „Dobrý učiteľ môže. Existujú metódy..“Vyzvedal som o čo ide, no odvetil vyhýbavo, povedal len že ide o osobité spôsoby. Neskôr som mal možnosť sa presvedčiť o pravdivosti jeho slov. A.B.)
Aký je rozdiel medzi vnútornými a vonkajšími štýlmi?
V tradičnom zmysle rozdielu niet. Kedysi, keď sa hovorilo o vnútornom alebo vonkajšom štýle, všeobecný výsledok bol vždy jeden – zvládnutie návykov boja. Čo sa týka technických rozdielov v bojových aplikáciách, vnútorné štýly sú dokonalejšie, technicky zložitejšie a viac prispôsobené pre boj.
(Chápem, ako zvláštne to znie pre väčšinu ľudí, ktorí majú predstavu napr. o Tchaj ti štýlu Jang, ako o zdravotnom cvičení. Ide o to, že v tomto štýle je vnútorná práca výnimočne zložitá a všetko zložité ľahko podľahne profanácií. Vo svete sa mu venujú milióny ľudí, ale ako bojové umenie ho ovládajú nanajvýš desiatky adeptov. Reč nie je o Tui shou v rôznych formách, ale o skutočnom boji nezávisle od spôsobov boja protivníka a jeho sily. Tui shou je iba neveľká časť bojového umenia Tchaj ti čcchuan. Údery obrovskej sily a rýchlosti, hody, zrazenia, čin-na, taktiež skoky – to je skutočný arzenál štýlu Jang. Dai Chao ovládal bojovú tradíciu a z časti ju aj predal niektorým žiakom – pravda ich počet je natoľko ohraničený, že množné číslo nieje celkom na mieste. A. V.)
V tom istom čase sa vnútorné štýly ľahšie používajú nakoľko sú v nich uložené osobité princípy. „Napr. použi malé aby si porazil veľké, použi slabé aby si odolal silnému.“ Čo sa týka samotného procesu tréningu, vnútorné štýly sú lepšie prispôsobené väčšine ľudí. V nich sa tvrdý tréning nepoužíva hneď zo začiatku. Tieto štýly sú rozpracované tak, že spočiatku sa trénuje vnútorná kvalita a postupne prerastie do vonkajších prejavov. Zmysel tréningu vo vnútorných štýloch je dovoliť telu prirodzene sa prispôsobiť rozvoju a napredovaniu.Sila tu narastá prirodzene, a fyzické telo má menej problémov. Nie sú tu nepriaznivé vedľajšie efekty. Ak však máte dobrého učiteľa vonkajšieho štýlu, situácia by mala byť rovnaká.
(Vec známa a rozšírená nielen u nás ale aj v Číne. Ľudia po rokoch tréningu bojových umení pociťujú na sebe množstvo rozličných úrazov a ťažkostí. Dobrý učiteľ sa vyznačuje tým že strieda tvrdé metódy tréningu s mäkkými. V tradičnom Tchaj ti čuane sa vyskytujú okrem mäkkých metód tréningu aj tvrdé, vonkajšie a je to nutná časť bojového umenia. A.V.)
Čo okrem sily a bojových návykov rozvíja tréning Wu-shu?
Keď je tréning vedený na skutočnej, vysokej úrovni, dobrý učiteľ rozvíja nielen fyzické telo a techniku, ale aj iné hlbšie veci. Výsledky dosiahnuté vďaka takému tréningu sú veľmi prospešné pre rozvoj vedomia a prácu s vnútornou silou.
O čo konkrétne ide? Vedomie, chápanie?
Aj tak to možno povedať. V dôsledku cvičenia, vedomie sa stáva jasnejším, človek je citlivejším, lepšie chápe okolitý svet a ľudí. Vyzerá to tak, ako keby si sa stal múdrejším. V dôsledku tréningu si značne rýchlejšie a ľahšie osvojujete nie len intelektuálnu informáciu, ale vo všeobecnosti všetko, čo sa dej okolo. Okolitý svet začína vyvolávať pozitívne pocity. Ba čo viac, v ľuďoch ktorí sa s vami stretávajú vyvolávate čisté a dobré pocity.
(Každý kto poznal Dai Chaa môže potvrdiť pravdivosť týchto slov . Počas intenzívnych tréningov na v priebehu celých mesiacov cítiš nezvyklý slobodu a taktiež prekvapivú radosť zo života. Pri tom v reále môže byť situácia dosť ťažká – tvoje pocity sú od nej nezávislé. A potom tvoj pocit veľmi rýchlo dokáže zmeniť reálny svet k lepšiemu. A.B)
Telo je veľmi silno spojené s myslením, vedomím. Keď sa zjednotia v jeden celok, prejaví sa to ako na vedomí, tak na tele. Pravda, tieto veci nie je také ľahké dosiahnuť. Keď ľudia začínajú, stretávajú sa s množstvom ťažkostí. Navyše, tréning vyžaduje čas, A študenti skoro začnú zisťovať že to všetko nie je pre nich už až také zaujímavé. A ak po nejakom čase ľudia nedosiahnu väčšie výsledky, rozčarovaní prerušujú cvičenie. Pri tréningu zostane len veľmi malá časť.
Ľudia sa často pýtajú v čom sa Tchaj ti a Bagua odlišujú od iných štýlov wushu?
Tchaj ti a Bagua sú štýlmi vushu, no veľmi osobitými. Existujú v nich aspekty tréningu ktoré ich odlišujú od prevažnej väčšiny iných. Sú štýly ktoré má zmysel učiť sa len pre boj. S Tchaj ti a Bagua je to trochu inak. Aj v prípade že nemáš v úmysle učiť sa ich kôli boju, je ich, tréning veľmi prospešný pre zdravie a rozvoj vedomia.
Inokedy sa zas hovorieva, že Tchaj ti a Čchi kung je to isté.
V Tchaj ti je veľmi mnoho čchi kungu, no je to osobitý druh čchi kungu, nakoľko súvisí s bojovým použitím. Ako sme už hovorili, spočiatku bolo Tchaj ti štýlom vushu stvoreným pre boj. Neskôr ľudia ktorí sa venovali Tchaj ti a vyznávali taoistickú filozofiu, pochopili , že nestačí trénovať len tie vlastnosti, ktoré sú potrebné v boji, bitke ale že je potrebné rozvíjať aj iné ľudské kvality, v prvom rade vedomie. Ak sa pozrieme na tradičné, veľmi hlboké vushu, pri správnom praktikovaní nie je len tréningom bojových techník, ale je spojené s pochopením seba , sveta v ktorom žijeme, i toho ako v ňom žiť. Pre náš sú v súčasnosti najdôležitejšie aspekty spojené s tréningom tela, zdravím a s tréningom vedomia. Obyčajne ľudia ktorí sa seriózne venujú wushu sa stávajú prispôsobivejšími a harmonickejšími.
Je treba povedať, že wushu je určené k boju. No skutočný majster sa učí žiť vo svete veľmi mierumilovne a mäkko. Mladí ľudia sa spravidla chcú venovať wushu kôli boju, bitkám, víťazstvu… No s takýmto zámerom sa naučia len mizivú časť celku. Koniec koncom mnohí začnú trénovať kôli boju. No ak vytrvajú a budú poctivo trénovať aspoň niekoľko rokov, taktiež sa stanú pokojnejšími, miernejšími a kľudnejšími.
(Raz som v rozhovore s učiteľom povedal, že podľa mňa v Rusku, je potrebné učiť tradičné wushu väčšmi než v iných krajinách. Je tu veľmi rozšírené domáce násilie. Rozličné faktory vyvolávajúce psychickú podráždenosť a agresivitu tu pôsobia súčastne. Keď intenzívne trénuješ, v tele i vedomí vznikne pocit pevnosti a nezraniteľnosti, a to čo ťa predtým dráždilo a hnevalo už sa ťa nedotýka. Metódy ktoré učil Daj Čchao umožňovali dosiahnuť týchto efektov. Pričom pri zmiernení tréningov tento pocit postupne ustúpil. Bohužiaľ vo wushu sú aspekty, kde sa predošlé zásluhy nerátajú. A.V.)
Vďaka čomu vzniká ozdravný efekt? Je to vďaka fyzickému cvičeniu, či špecifickej práci s vedomím?
Je to spojené. Statický tréning nieje väčšinou dostatočný na k vyvolanie pozitívnych zmien. No ak sa venujeme len čisto fyzickému tréningu bez zapojenia vedomia- taktiež nedosiahneme očakávaný efekt. Pretože v tomto prípade je prúdenie čchi nedostatočné. Ide o to že vedomie je samo o sebe spojené s čchi. A správny tréning veľmi výrazne ovplyvňuje psychológiu človeka priaznivým smerom – dokonca i vtedy ak sa ľudia naučia len formu, nezávisle na tom či o tom premýšľajú, alebo nie. Vo wushu sa často využíva tvrdý tréning. Napríklad dlhé státie v nehybnom postoji, či množstvo rýchlych, silných pohybov s veľkým množstvom opakovaní. To vyžaduje veľa sily, vytrvalosti a hlavne odhodlania. Minimálne prvé dva roky je nevyhnutné cvičiť každodenne. Formuje to správne vnútorné vlastnosti. A v bežnom živote sa tieto vlastnosti taktiež prejavia. Študent si zvykol prekonávať ťažkosti, nebojí sa ich, nevzdáva sa v ťažkých situáciách, je trpezlivý a vytrvalý.
(U nás je častý sklon mystifikovať bojové umenia, spojovať úroveň ich ovládnutia s duchovnou rozvinutosťou.Ostatne spojenie tu je. No sprostredkované. Čím vyššia je tvoja duchovná úroveň, tým viac si zjavne trénoval, takže tým vyššia je úroveň tvojho wushu čo následne pomáha pri rozvoji tvojho ducha. Bohužiaľ existuje iba jeden spôsob ako to dosiahnuť vytrvalá, ťažká práca. Parafrázujúc nezabudnuteľného Ostapa Bendera, môžeme povedať: „Tento človek dosiahol ,vo wushu viac než tamten.. A žiadne rozhovory o duchovnosti nezmenia tento pomer síl, pokiaľ dotyčný nebude sám intenzívne trénovať.“
Tradičný tréning Tchaj ti ako aj Bagua je veľmi zložitý, ťažký a neprirodzený. A kde je potom tá prirodzenosť o ktorej hovorievajú majstri vnútorných štýlov? Sú tu dva aspekty. Za prvé: Hovoríme o postupnom a pozvoľnom – prirodzenom prechode na intenzívnejší tréning. Za druhé: telo súčastného človeka sa nenachádza v prirodzenom stave. A náročný a zložitý tréning , neobvyklé pozície a pohyby sú rozpracované na to aby ho vrátili do prirodzeného stavu a znásobili jeho sily a možnosti. Prirodzené vo wushu, neznamená jednoduché a príjemné pre študenta. Ide o pôvodnú prirodzenosť.
Pravda tchaj ti je rozpracované natoľko unikátnym spôsobom, že je prospešné aj vo svojom ozdravujúcom variante. V tomto zmysle jediné čo sa vyžaduje od cvičiaceho je uvoľnenosť a upokojenie pohybov. No tradičný tréning vyžaduje aspoň minimum talentu, mnoho sebaobetovania a dlhodobej a náročnej práce. Stručne povedané, dosiahnutie vysokej úrovne vo vnútorných štýloch – je osud. A.V.)
Ako dlho má trvať každodenný tréning?
Závisí to od človeka a od situácie. A aj od štýlu. Ovplyvňuje to mnoho faktorov. Niekedy pre obyčajného človeka postačuje aj 5 minút denne.
(Raz, jeden z tých, ktorý sa u neho zaoberali Bagua, sa spýtal Dai Cchaa, koľko hodín denne treba trénovať. „Šesť hodín“ – odpovedal majster. „Ale to nie je reálne, – prišiel do rozpakov. Veď sú tu povinnosti, práca, rodina. A reálne?“ Majster sekundu porozmýšľal a povedal: „Keď reálne – tak šesť hodín.“ Pravda on skutočne vždy pozeral na človeka. Stávalo sa, že niekomu inému odpovedal: hodinu, hodinu a pol. Učiteľ vždy vychádzal z konkrétnej situácie. A.V)
Myslím si, že najdôležitejšie v cvičení je: keď už raz človek prišiel – nech cvičí systematicky a nepretržite. A nech neprestáva. Pretože náš tréning je na celý život. Nieje to vec ktorú sa učíte na to aby ste sa ju naučili a používali kdekoľvek. Povedzme, že si kúpite stolík na čaj, používate ho dva roky a potom vyhodíte. S tréningom je to inak. Po celý čas zabezpečuje proces zmien vo vašom tele. Niekedy to pociťuješ, niekedy nie. No vnútorné zmeny prebiehajú nepretržite, a pritom prirodzene.
Človek spravidla nepociťuje prácu ktorú na sebe vykonáva no registruje určitú vnútornú spokojnosť v živote a vidí výsledky. Napríklad v oblasti zdravia. Venujete sa niečomu čo na prvý pohľad nesúvisí s jeho ťažkosťami, no tie napriek tomu postupne miznú. Ak ide o zdravého človeka, zistí, že je sa zvýšila jeho odolnosť voči chorobám, a ak už ochorel tak choroba má ľahší priebeh a skôr prejde. Môže tiež použiť určité cvičenia aby sa vyliečil, no aby fungovali, je potrebné, aby už do vtedy nejaký čas cvičil, aby bol schopný cítit čo konkrétne a akým spôsobom treba robiť. No aj systém ako celok pracuje na posilnení organizmu.
Všetky tieto cvičenia sú spojené nielen s bojovými technikami, ale využívajú aj princípy čínskej filozofie a medicíny. Mnohé pohyby sú vytvorené špeciálne kvôli tomu, aby vyvolali určitú energiu v určitých dráhach. Preto jednotlivé pohyby majú špecifický vplyv na telo.
Môže človek túto energiu zhromažďovať a využívať?
Áno, ak človek trénuje dostatočne, čchi sa zvyčajne stáva značne silnejšou. Na jednej strane sa telo stáva silnejším, na druhej strane môžeš túto energiu využívať na pomoc druhým ľuďom. Niekedy môžeš vedome predávať túto čchi na liečenie ľudí. A niekedy býva natoľko silná, že v tvojej prítomnosti bude človek vyzdravievať sám od seba, spontánne, prirodzene. Ľudský organizmus je pomerne zložitý. Keď dojde v procese tréningu k otvoreniu dráh, začnú lepšie fungovať, čchi prechádza oveľa ľahšie, a telo si jednoduchšie dokáže vymieňať energiu s okolím.
Vo vnútorných štýloch, ako ste povedali, existuje princíp: slabé víťazí nad silným. Ako je to možné?
Ťažko je to objasniť slovami. Obyčajne si ľudia myslia, že tvrdé je silnejšie ako mäkké. Vo vnútorných štýloch sa na to pozeráme inak. Myslíme si, že mäkkosť je pevnejšia ako tvrdosť. Mäkké sa oveľa rýchlejšie a ľahšie mení a taktiež ľahšie preniká do tvrdého. Asi takto. Keď dosiahnete úroveň kedy to dokážete využiť, v praxi sa to ukáže prospešnejším a funkčnejším. Napríklad ihla. Je veľmi tenká, ale cez prekážku prejde omnoho ľahšie než niečo hrubšie. Tak isto je to s vodou. Napríklad, „mäkká“ voda obrusuje a formuje kameň. Okrúhla, mäkká forma sa ukazuje funkčnejšou, ako ostré uhly. Existuje mnoho teórií vzťahujúcich sa k tomu, ako použiť malé a mäkké proti veľkému a tvrdému. Súčastne je tento fenomén spojený s vnútorným myslením a energiou. Ak je vnútorná energia silná, tak aj fyzická sila sa stáva väčšou. Existuje ešte jedna technická vec – celistvosť. Je zlé, keď človek pre úder alebo pohyb využíva len jednu časť tela.
Čo sa týka praktických bojových aplikácií, vo vnútorných štýloch v určitý moment sa treba učiť aj určitým vonkajším veciam. Pretože je nevyhnutné chápať, akým spôsobom treba reagovať na situáciu, ako sa postaviť protivníkovi, ako konať atď.
(V prípade bojového použitia Tchaj ti je vždy mnoho nejasného. Mnohé čínske termíny sú nepreložiteľné, napríklad: „mäkké“ vo vnútorných štýloch vôbec nie je to isté, čo my chápeme pod „mäkkým“. Princíp „vonku mäkký, vnútri tvrdý“, hovorí o tom, že počas cvičenia formy a doplňujúcich cvičení sa rozvíja veľká vnútorná sila. Veľmi tradične možno povedať, že mäkkým sa uder v Tchaj ti čuane sa javí tomu, kto ho vykonáva. Pre protivníka je však veľmi tvrdý. Vy sami nevynakladáte zvýšené úsilie na to, aby ste urobili úder, pre protivníka je zdrvujúci. Princíp „využitia sily protivníka“, je obvykle chápaný len v jednom zmysle – prepustiť úder pomimo seba a využiť jeho zotrvačnosť, aby sme vychýlili súpera. Ostatne môžme aj prepustiť. No je takisto možné oprieť sa o jeho silu, stretnúť sa s ňou. V bojových umeniach je výraz „rozbiť, zlomiť obranu protivníka“ . Tchaj ti láme nie obranu, ale útok súpera. „Protivník prepadá do prázdnoty“ Možme sa vyhnúť protivníkovi, aby sa ocitol pred prázdnotou. No prevaliť súpera do prázdna je možné aj tak že sa mu nevyhnete, ale stretnete sa s ním. A vo väčšine prípadov, je skutočne potrebné postupovať tak. Inštruktori v súčasnosti často učia napríklad takto: Ty ma strč do hrude, a ja sa budem uhýbať. A začnú rýchlo vytáčať ramena a pohzbovať sa. A skutočne je možné v tom získať značnú zručnosť. No čo sa stane ak útok bude smerovať na hlavu alebo brucho? A ak to nebude tlak, ale úder? Alebo tlak oboma rukami? Vo vushu existujú základné, vysvetľujúce metódy, a existujú praktické, bojové. A treba chápať rozdiely medzi nimi. V opačnom prípade si študent môže vypestovať nesprávne návyky a dostať sa do dráhu úderu v reálnej situácii. A.V.)
Vnútorné štýly sú prispôsobené pre najrôznejšie kategórie ľudí: starých, mladých, ženy i deti. Tréning i použitie nevyžaduje toľko fyzických síl. A čo sa týka silných ľudí, ich sila sa rozvinie ešte väčšmi. Teraz mnohý ľudia trénujú nie kvôli bojovým technikám. No ak si človek dostatočne dlho osvojuje aj nie na boj zamerané veci, na to aby sa ubránil na ulici, je to plne postačujúce. A väčšina študuje wushu kôli upevneniu zdravia, rozvoju vedomia a možnosti sebaobrany. Keď sú ľudia starší, nemôžu sa už aktívne zaoberať športom, no vždy sa môžu zaoberať vnútornými štýlmi wu-shu. Obohacuje ich život. Stárnuci ľudia strácajú možnosť robiť mnohé veci, čo ich prirodzene skľučuje. Avšak tí ktorí sa venujú wushu majú rozhodne viac možnosti, a lepšie to znášajú. A to je v súčasnosti veľmi dôležité.
Rozhovor mohol byť dlhší. A v skutočnosti aj bol. No trochu som ho skrátil, aby som mohol ešte povedať niekoľko slov o našom učiteľovi.
Dai Chao bol neobyčajným človekom. Viem, že takéto slová vždy znejú banálne, nepochybne tým skôr, že hovoríme o niekom kto už medzi nami nieje. Napriek tomu musím zopakovať, že bol skutočne neobyčajným človekom. Pochopiteľne to čo nám odovzdal, ako svojím žiakom, dosiľ nechápeme v plnej miere. Keď sme k nemu prišli, boli sme ako deti. Postupne krok za krokom sme dospievali zbavujúc sa svojho strachu, komplexov, bolestí, svojej hrubosti i hlúposti. Zároveň k nám prichádzalo osobité cítenie sveta a za ním i jeho chápanie. A ak sa nám podarilo vykonať čo-to dobré pre ľudí okolo nás, bola to zásluha nášho učiteľa.
Kedysi nám povedal. „Budem sa snažiť byť pre vás lepším učiteľom.“ A skutočne bol, a ostane ním navždy.
Dnes si myslím si, že Dai Chao bol klasickým majstrom Wu-shu, jeden z tých o ktorom sa rozprávajú legendy, nie len o bojovom umení, ale aj o ľudských kvalitách. Nevedeli sme veľa o ňom, nemal v obľube rozprávať o sebe. Mnoho vecí nás na ňom udivovalo. Napríklad prečo sa trápi so žiakmi ktorí sa ukážu raz za pol roka a nabudúce už možno vôbec neprídu. K starším žiakom často žiakom často po dhší čas na tréningu nepodišiel. Nevenovali sme tomu pozornosť, absolútne sme mu dôverovali.
Nikdy nerozprával o mystickej stránke wushu. Maximum čo bolo možné od neho počuť v tomto smere, poznámka ako: “Praktikujúc formu sa spájame s prírodou, a tak sa náš duch i telo očisťuje od všetkého zlého.“( Pričom existuje niekoľko textov ktoré napísal pre svojich žiakov ktoré bezpochyby od neho vyžadovali hlboké vedomosti o taoistickej alchýmii. Bohužiaľ nikto z nás im nerozumie v dostatočnej miere. Rovnako ako bežný čitateľ nerozumie klasickým taoistickým traktátom trebárs i v origináli.) No i to sa stávalo len veľmi výnimočne.
Nemal vo zvyku naprázdno rozprávať. Vyučoval wushu a čchi kung, alebo ako hovorieval rozvoju ľudských kvalít. Jednako ak sa hovorilo o technickej stránke wushu, nerobil žiadne tajnosti. Jediné čo bolo treba – záujem. Bohužiaľ myslím že sme neboli dostatočne horlivými žiakmi.
Bol zodpovedným učiteľom a nezavádzal svojich žiakov. Raz som sa ho opýtal : „Môže brániť dosiahnutiu majstrovskej úrovne to, že som sa nezačal zaoberať Wu-shu od detstva?“- „Áno,- odpovedal učiteľ. – Sú veci, ktoré nemožno dobehnúť, ak si sa s nimi nezaoberal v detstve. Je to spojené so zmenami v tele.“ Niektoré zmeny je možné dosiahnuť len v mladosti. Pravda, dobrej úrovne vo vnútorných štýloch môže dosiahnuť aj človek, ktorý sa nimi začal zaoberať až po dvadsiatke. Iná vec je, že pod „dobrou“ sa rozumie úroveň, ktorú v Rusku si obyčajne nevieme predstaviť.
Keď 3. mája 2003 Dai Chao so svojou dávnou priateľkou, umelkyňou U Czi cžuan havaroval, celý svet sa nám zrútil, a my sme zostali pod jeho troskami. Všetci ľudia sú smrteľní a rovnako i my, také sú zákony prírody. No smrť nášho učiteľa natoľko odporovala zákonom prírody, že nám to pripadalo neskutočné.
Všetci kto poznali jeho intuíciu, silu, rýchlosť reakcií, proste jeho neobyčajné schopnosti, tomu proste nemohli uveriť. Ako k tomu mohlo dojsť? Skutočne to netušil dopredu? Bola to nielen naša osobná tragédia, ale i prekrútenie našich vzťahov so skutočnosťou. Všetky naše skúsenosti a znalosti o živote sa nám stavali do protikladu k tejto tragédii. Nedokázali sme, báli sme sa na to pomyslieť.
Avšak dni plynuli. A ja som začal premýšľať, nad tým, že v Rusku nieje smrť mladých, talentovaných a „svetlých“ ľudí ničím neobvyklým. Spomeniem len na Puškina, a ďalších si ľahko doplníte.
Prvé slovo, ktoré sa Dai Chao naučilo po rusky bolo „osud“. Raz povedal: „Ľudské možnosti sú skutočne veľké. Môže sa naučiť pohybovať predmetmi bez použitia fyzickej sily, rozumieť myšlienkam iných, predvídať budúcnosť. No je niečo, čo je preňho nedostupné. Napríklad poznanie času svojej smrti. To je osud.“
Raz ešte na začiatku môjho učenia sme s celou školou vyšli za mesto. Jeden okamih sme sa ocitli akoby sami mimo skupiny, spýtal som sa majstra: „V čom je vo všeobecnosti ciel tréningu Tchaj ti?“ A on celkom neočakávane odpovedal: „V boji so zlom.“ Treba vedieť aký zdržanlivý Dai Cchao vždy bol, a aký cudzí mu bol každý pátos a lacná mystika, aby ste pochopili, ako som sa začudoval. „Čo to znamená?“ spýtal som sa, no učiteľ sa pousmial a vyhol sa odpovedi, povediac niečo vtom zmysle „minimálne, upevnenie zdravia ľudí – už to je dobro.“
Keď po piatich dňoch po smrti majstra, niekoľko starších žiakov prišlo na miesto nehody a potom sa pozreli na rozbité auto, slovo „osud“ nám prišlo na um takmer súčastne. Protiidúci automobil narazil do bočných dverí presne na vodičovo sedadlo, na ktorom sedel Dai Chao. Zo sedadla nezostalo nič. Učiteľ mal veľmi dobré a bezpečné auto, BMW siedmičkovej rady, airbagy fungovali. Mienka expertov: „ Náraz v ľubovolné iné miesto, 30 cm na hociktorú stranu, – a ostali by nažive…“
Ten rok bol celkove ťažký a bohatý na tragédie v Rusku i vo Svete. Karmadanská tragédia, dráma rukojemníkov v moskovskom divadle, živelné pohromy, epidémie, vojna v Iraku, nedávny atentát v Tušine – nešťastí bolo očividne mnoho. A k tomu všetkému, ešte tá neznáma „gazela“ ktorá ktovie prečo skočila pred auto nášho učiteľa. Vyhýbajúc sa zrážke, skrútil volant, auto otočilo a vynieslo do protismeru. Čo bolo príčinou tragédie, očividne osud.A okrem toho koniec zápasu so zlom ešte nikto neodpískal….
Ajexej Vinokurov