História činskych bojových umení sa vždy vo väčšej či menšej miere opierala o legendy. Základy vynikajúceho šaolinskeho wu-šu položil budhistický patriarcha Bódhidharma, ktorý nielen priniesol čínskym mníchom čchanový budhismus, no za použitia určitých špecifických pohybov a polôh rúk pre nich vytvoril aj efektívny bojový systém.
Ostatne hovorí sa, ža aj sám princ Šakjamúni, známejší pod menom Buddha Gautama bol znalcom indických bojových umení. Z týchto dôvodov nikto zo študentov wu-šu nespochybňuje isté filozoficko-náboženské pozadie.
Veľké množstvo škôl existujúcich v súčasnosti, býva spravidla rozdeľované na „vonkajšie“ a „vnútorné“ .Prvé z nich kladú dôraz na silu, obratnosť a nácvik rýchlych úderov. Druhé na psychickú a duchovnú prípravu bojovníka a vypestovanie a posilnenie čchi.
Majster dokonale ovládajúci svojho ducha a čchi je neporaziteľným, nakoľko je podobným Nebu, a v každom jeho pohybe sa odzrkadľuje TAO – tajomná skutočnosť, Cesta, ktorú nasledujú všetky veci vo vesmíre. Dosahuje jasného poznania, v ktorom sa všetky veci zjavujú vo svojej skutočnej podobe, stáva sa časťou Vesmíru, a snažiť sa ho poraziť, je ako snažiť sa poraziť Vesmír.
Typickým predstaviteľom tzv. „vonkajšieho“ štýlu je šaolinská škola, založená na filozofii čchan–budhizmu. „Vnútorné„ školy, medzi ktorými sú najznámejšie Tchaj ti čchuam, Pa kua čang a Sin i čuan sú produktom taoimu a sú spojené s taoistickými kláštormi na horách Wu-dan a E-mej.
O filozofickej tradícii wu-šu sa Ajexej Vinokurov rozpráva so sifu Daj Čchaom.
O majstroch čínskych bojových umení sa nakrúcajú fantastické filmy a rozpráva sa množstvo neuveriteľných príbehov. Čo je v nich pravdivé, a čo výmysel?
No, po prvé, ani to čo vidíte vo filmoch nemusí byť vždy len fantázia. A čo sa týka príbehov, v nich nieje až tak dôležité čoho človek dosiahol ale ako to dosiahol, a s akým cieľom. Poviem vám príklad.
Liu bol majstrom wu šu, a keď mal tridsať rokov, náhle odišiel. Bol preč viac než dvadsať rokov a keď sa vrátil medzi ľudí, povedal im, že zdokonaľoval svoje umenie v horách. Oslobodil sa tam od bežného zhonu, všetky svoje sily venoval na prácu ducha „ vnútorné dosiahnutie“. To sa neobyčajným spôsobom prejavilo v jeho umení. V boji už nepoužíval fyzickú silu. Pri údere sa človeka ani nedotkol, ale sila ním vytvorená bola tak veľká, že ten spadol. Keď sa ho pýtali akým spôsobom to robí, odpovedal, že je to výsledok ovládania mysle, vôle a čchi.
Ak predpokladáme že wu šu je len umením boja a ničím iným, potom sám v horách, kde nemal protivníkov na ktorých by mohol svoju techniku zdokonaľovať majster Liu proste zbytočne strácal čas. No on svojím príkladom dokázal výroky starých majstrov že v bojovom umení niet bojového umenia a všetky metódy sú na nič, ak človek nepraktikuje kung fu „vnútorné zdokonalenie“.
Skutočné umenie spočíva v tom, zvíťaziť nie silou, ale vôľou. Vycítiť vznik konfliktu, a vyriešiť ho hneď v počiatku – to je umenie ktoré je súčasní ľudia neovládajú, hoci je pre nich potrebné. Bojové umenie na vysokej úrovni využíva ústup z línie útoku. Neznamená to nič iné ako neprijatie konfliktu. Údery útočníka idú do prázdna, je z toho demoralizovaný a nie je v jeho silách pokračovať v boji.Voda sa správa rovnako. Skúste do nej udrieť, poddá sa, a potom sa vráti na svoje miesto bez akéhokoľvek poškodenia.
To je všetko pekné. Ako by sa však v zložitej situácii mali správať bežní ľudia?
Presne tak isto, akoby sami boli majstrami. Nevnímajte konanie druhých ľudí ako nepriateľské a nesnažte sa nikomu nič dokazovať.
Mladí ľudia sa často prichádzajú trénovať wu šu, pretože sa chcú naučiť bojové techniky. No starí majstri zhodne tvrdia, že praktikujúc Tao (formálnu zostavu cvikov), študent nemusí premýšľať o tom ako udrieť protivníka. Bojová podstata pohybov k nemu príde akoby sama od seba, postupne.
Majstrovstvo sa začína vtedy, keď človek prekoná túžbu bojovať, dychtivosť skúsiť si to v „reálnej“ situácii. Takýto človek sa stáva majstrom života, a ako taký už môže bojové umenie „zabudnúť“ – už ho nepotrebuje. Presnejšie povedané, nepotrebuje ho na vlastnú obranu.
K vynikajúcemu majstrovi wu-šu prišiel človek a poprosil ho, aby ho naučil svojmu umeniu. Majster pozrel na neho a pokývajúc sa povedal: „Neviem v čom by som vám mohol byť užitočný. Nakoľko vidím, ste sám majstrom a v ničom za mnou nezaostávate.“
Ľudia nezaoberajúci sa wu-šu sa často pýtajú toho kto sa mu venuje, či už sa mu niekedy stalo, že musel svoje umenie použiť. A v prípade že áno, získavajú dojem, že čas strávený cvičením wu-šu nie je stratený. No v skutočnosti, ak sa majster dostane do situácie, kedy je nútený použiť svoje umenie, znamená to, že jeho majstrovstvo ešte nie je dokonalé.
Skutočný majster, je človek ktorý každú konkrétnu situáciu v živote rieši tým najsprávnejším spôsobom. Nie je ňou ovládaný, ani sa jej neprotiví. Rozumie jej a ovláda ju. V správnom čase sa nachádza na správnom mieste. Jeho prítomnosť je nenápadná, ale ovplyvňuje danú situáciu zásadným spôsobom. Niečo, dosahujúce svoje hranice.
To všetko sú veľmi zaujímavé myšlienky…..
A aj to ostane iba nimi, pokiaľ sa nepokúsite začleniť do svojho života aspoň jeden z princípov. Čínska filozofia (a ľudia zaoberajúci sa čínskym umením, nech už ide o bojové umenia, kaligrafiu, či písanie básní) sa vyznačuje tým, že akákoľvek jej myšlienka má priamy vzťah k bežnému životu, k bytiu ako takému. To nie je súbor filozofických poučiek, ale umenie života.
Ona neoperuje logickými kategóriami, ale aforizmami a paradoxmi, za ktorými stojí natoľko hlboké intuitívne poznanie sveta, aké západná filozofia v podstate nepozná. Za čínskou filozofiou sa odkrýva nekonečno, neobsiahnuteľné rozumom. Ona je skutočne osvietená mystickou pravdou. Pritom ničoho nadprirodzeného v nej niet a ľudia ktorý vďaka nej dosahujú na prvý pohľad nadprirodzených výsledkov, v podstate len nasledujú prirodzenosť až na jej logický vrchol.
A ako hovoria taoistickí učitelia, všetko čo dosiahne svoju hranicu, sa zmení na svoj protiklad. Takým istým spôsobom, prirodzenosť dovedená na svoj vrchol, sa môže prejaviť vlastnosťami ktoré sa nám môžu javiť nadprirodzenými. Napríklad schopnosti ktorými disponujú čínsky majstri čchi kungu a ktoré nie sú vysvetliteľné fyzickým tréningom.
Západnú filozofiu môžete poznať, môžete súhlasiť s názormi toho-ktorého autora, alebo ich môžete zavrhnúť. V čínskej filozofii – pričom je to charakteristické pre všetky tri jej vetvy: čchan-budhismus, taoizmus aj konfucianizmus – niet ničoho abstraktného. Buď žiješ podľa pravdy a potom nie je potrebná viera, alebo podľa nej nežiješ. Všetky rozhovory o pravdivosti, alebo nepravdivosti svetonázoru nemajú význam, pokiaľ v ňom človek nežije. A ak v ňom žije, je takéto špekulovanie ešte zbytočnejšie.
Len v západnej filozofii je možná takáto podmienka: prax je kritériom pravdy. V Čínskej filozofii jedinou možnou formou existencie pravdy – je prax.
Nie je možné povedať: toto je nami objavená pravda, a teraz ju preveríme v praxi. Pravda sa nám objaví v samotnej existencii.
Od srdca k srdcu nie je možné učiť wu-šu, neučiac bojovníka morálnym kvalitám. Starí učitelia hovorievali: „Venuj sa bojovému umeniu po tisíci krát, a pravda sa sama objaví.“
Ako vo viere, ak sa človek vytrvalo modlí a obracia svojho ducha k bohu, zostúpi naňho požehnanie, tak aj vo wu šu, ak sa mu človek dlho a obetavo venuje, začína sám na sebe pociťovať odblesk Taa a v jeho činoch sa prejavuje vôľa Neba.
No žiadne wu šu samo o sebe nerobí človeka spravodlivým, len vytvára predpoklady. Ak nad tým sám nebude pracovať, nikto mu nepomôže.
V Sovietskom zväze začiatkom 80-tych rokov zakazovali bojové umenia z dôvodov, že sa im venujú zločinci.
To sa mi nezdá príliš rozumné. Nakoľko darebák si vždy nájde zbraň. Ak nie bojové umenie, tak nôž, alebo revolver. A pre niektorých mladých ľudí môže byť stáročná duchovná tradícia wu šu naopak impulzom ktorí odvráti ich život od cesty zločinu.
Existujú ľudia, ktorým je jedno koho učia. No skutočný majster ak vidí že k nemu prichádza nedobrý človek, ho nezačne učiť skutočnému umeniu skôr ako nezmení jeho zmýšľanie. Ak sa mu to nepodarí, proste ho odmietne učiť.
Taktiež sa hovorieva, že čínski majstri neučia cudzincov skutočné kung-fu.
To nie je vylúčené. Mnohí ľudia prichádzajú na veľmi krátky čas, takže sa ledva dokážu naučiť základy, mnohí to ani nechcú. Chcú sa naučiť len nejaké aplikácie, a nie celý systém.
Starí učitelia vravievajú:“ Za tisíc zlatých prútov umenie nepredaj. Odovzdaj ho tomu kto je ho hodný.“
Napríklad taoistické školy nerobia žiadne rozdiely v národnostiach. Dôležitý je človek, a nie to odkiaľ pochádza.
Tao možno prijať, no nie je možné ho predávať. Umenie sa odovzdáva od srdca k srdcu, a keď príde reč na pravdu, nikto už nehľadí na farbu kože a tvar očí.
Počul som že ten kto o ovláda svoj život, kráčajúc po zemi nepozná strach z nosorožca a idúc do boja neobáva sa ozbrojených vojakov. Nosorožec nemá kam by zabodol svoj roh, tyger nemá kam by zaťal drápy a vojaci ho nemajú kde zasiahnuť mečom. Ako je to možné? Je to preto, že pre neho neexistuje smrť. Lao-c, Tao te ting