Preklad rozhovoru so shifu Zhang Sanmingom – A.Vinokurov,Moskva 2005
Čínske wušu je v súčasnosti jedným z najpopulárnejších bojových umení. Stovky, ak nie tisíce rôznorodých štýlov celkom nepodobných jeden druhému a spojených len miestom svojho vzniku – Čínou, a bojovou efektívnosťou. Obdivovatelia taekwonda a karate sa mu niekedy pokúšajú upierať palmu prvenstva. No prakticky všetky východné bojové umenia sú výrazne ovplyvnené čínskym wušu, a často vychádzajú priamo z neho. V Japonsku dodnes patrí k pravidlám dobrého správania, dosahujúc majstrovskú úroveň, prísť do Číny a niekoľko rokov sa učiť u tamojších majstrov. Len takýto adept, ktorý spoznal korene svojho umenia. sa môže stať skutočným majstrom.
Dnes je obtiažne hovoriť o wušu ako o jednotnom kultúrnom fenoméne. Wušu je atraktívny šport, zdravotná gymnastika, krkolomné triky v kine ako aj preslávená Pekingská opera, ktorá väčšmi než na spev je zameraná na akrobatické vystúpenia. No základom vždy bolo a zostane tradičné wušu, to znamená také v ktorom sú harmonický spojené bojové umenie, hlboká filozofia, ozdravujúca prax, metódy psychofyzického rozvoja ako aj spôsoby rozvoja ľudských kvalít.
Tradičné wušu býva rozdeľované na školy nej tia a wej tia ( vnútorné a vonkajšie). Najtypickejším predstaviteľom vonkajších je štýl pochádzajúci z povestného kláštora Šaolin. Množstvo skokov, rýchlych a vysokých kopov, akrobatických prvkov, veľká fyzická sila – to je vizitkou vonkajších štýlov. Vnútorné štýly trénujú telo i rozum odlišným spôsobom. Ich základ tvorí takzvaná vnútorná sila ting a energia čchi.
Vnútorná sila má množstvo druhov a prejavov: sila prilepenia, sila podobná stlačenej pružine, sila stočenia ako aj mnohé ďalšie. O jednom z najznámejších vnútorných štýlov Tchaj ti čuan sa hovorieva: „Sila v Tchaj ti je podobná oceli zabalenej do vaty: zvonku mäkká zvnútra tvrdá.“
Energia čchi je energia prestupujúca celým stvorením. Jeden z druhov čchi „ čchi predošlého neba“ človek získal od rodičov , druhý z jedla a vody, tretí z okolia prostredníctvom vzduchu a svetla. Práve túto čchi v prvom rade vypestovávajú majstri vnútorných štýlov.
Najznámejšie spomedzi nich sú Tchaj ti čuan (päsť veľkého predelu), Pa kua čang (dlaň ôsmich trigramov) a Sin i čuan( päsť mysle a vôle)
Dnes sa budeme rozprávať s majstrom vnútorných štýlov Tchaj ti a Pa kua, Zhan Shanminom, ktorý pricestoval do Moskvy vyučovať wušu.
Kedy ste sa začali venovať wušu a kto bol Vaším prvým učiteľom?
Wušu sa venujem od 7 rokov. Prvým mojím učiteľom bol brat môjho spolužiaka. Učil ma Bagua a Meichua.
Neskôr už medzi mojimi učiteľmi boli veľmi známe osobnosti.Takí ako napríklad majster Suj Junczan (v súčasnosti jeden z najznámejších majstrov Bagua – poznámka A.V.)
Prečo ste sa začali zaujímať o wu šu?
V Číne sa o bojové umenia zaujímajú v podstate všetci chlapci a ani ja som nebol výnimkou. Zo začiatku to bola hra, rozptýlenie.
Neskôr som pochopil že wušu je tesne zviazané so stretávaním sa s ľuďmi s osobitným umením chápania okolitého sveta. Vcelku si možno z wušu odniesť mnoho prospešného.
Čo ste si odniesli vy?
Po prvé,zdravie. Po druhé človek zaoberajúci sa wušu,sa čímsi odlišuje od ostatných. Väčšina ľudí vidí tento svet povrchne, wušu umožňuje uvidieť do hĺbky.
Život ľudí prebieha podľa určitých zákonov. Najjednoduchšie možno spoznať tieto zákony, ak sa trénujete wušu. Ak sa mu človek venuje do hĺbky po čase akoby sa prebudil zo sna. Dostal možnosť uvidieť nový svet, odlišný od toho čo videl včera.
Telo, vedomie, emócie, všetko pracuje odrazu úplne inak. Možno povedať že tradičné wušu je spôsobom, ako získať od života žiarivú, napĺňajúcu radosť.
A čo bojový aspekt?
Ten je základom tradičného wušu. V posledných desaťročiach sa objavilo wušu športové, ozdravné, existuje bohatá tradícia divadelného wušu – známa Pekingská opera. No základom pre všetky tieto druhy je tradičné wušu, so storočiami prepracovanou metodikou rozvoja tela i ducha.
Ak sa mu venujete, venujete sa v prvom rade bojovému umeniu.
U nás v Rusku často hovorievajú, že základom wušu je filozofia a duchovnosť.
Filozofia je neoddeliteľnou súčasťou skutočného wušu. Keď dosiahnete vysokú úroveň majstrovstva, musíte nie len vedieť zvíťaziť, ale aj rozumieť ako to robíte a k čomu to môže viesť pre druhých ľudí i pre vás. V známom filozofickom traktáte: Tao te ting sa píše: „Dobrí vojvodca zvíťazí, a to mu stačí, neuchyľuje sa viac k násiliu. Zvíťazí, ale nesnaží sa o svoju slávu. Zvíťazí, ale nikoho nenapadá. Zvíťazí, ale nevystatuje sa tým. Zvíťazí preto, že je to nutné. Zvíťazí, no nezaútočí.„
No mnohí ľudia sa pletú, dávajúc na miesto wušu filozofiu alebo náboženstvo. Preto namiesto tréningu a cvičenia začínajú špekulovať o duchovnosti a fantazírovať.
Starý majstri vždy zdôrazňovali že náboženstvo a wušu sú dve rôzne veci. Možno povedať, že keď sa venujete tradičnému wušu, zvlášť vnútorným štýlom, vaše vedomie a duch sa rozvíja. No to prebieha prirodzenou cestou.
Existujú o tom rôzne teórie. Napríklad : Keď cvičíme Tao lu – zostavu. Zjednocujeme sa s prírodou a tá nám odovzdáva svoje najlepšie vlastnosti.
Je možné to vysvetliť aj inak. Venujúc sa tradičnému wušu upevňujeme telo, vôľu stávame sa pokojnejšími. Ovládame základy sebaobrany, už nemáme strach z ľudí okolo ani ak su agresívni. A ak sa ich nebojíme, môžeme ich ľahšie pochopiť to znamená primeranejšie sa k ním správať. A ľudia to vždy cítia.
Znamená to že sa zlepšujú naše vzťahy so svetom i ľuďmi okolo nás.?
V ideálnom prípade je to tak. No závisí to od mnohých okolností. Po prvé, musí byť dobrí učiteľ ktorý vyučuje správne. Po druhé to závisí od štýlu.
Ak sa venujeme len tvrdým metódam tréningu , rozmýšľame vždy nad tým ako niekoho zbiť – to naše vzťahy ku svetu nezmení. Vyjadrujúc sa v termínoch čínskej filozofie u takého človeka prevláda jangový princíp – tvrdý a agresívny. Ak človek trénuje nesprávne, zmocňuje sa ho nepochopiteľná nervozita a podráždenosť, stáva sa zádrapčivým a zlým. Môže to viesť k degradácii a narušeniu osobnosti – tak sa správa delikvent a zločinec.
Vo vnútorných štýloch existuje harmónia medza tvrdými a mäkkými metódami tréningu. Preto človek získava veľkú silu ale nie chuť ju kedykoľvek používať.
No napriek tomu, čo je najdôležitejšie vo wušu? Bojová spôsobilosť?
Boj je základ, to z čoho wušu začína a bez čoho neexistuje. Keď vzniklo, vzniklo ako umenie čo najrýchlejšie si poradiť s protivníkmi, bez ohľadu na to koľko ich je, aký sú silní , či ako sú ozbrojení. Dnes je to rovnaké. Nie je možné byť majstrom, neovládajúc dokonale bojovú stránku wušu.
No ak človek nežije v mieri s ľuďmi, ako aj so samým sebou taktiež ho nieje možné nazvať skutočným majstrom. Ak tvoj duch nieje pokojný, je to niečo čo ti nedovolí dokonale si osvojiť techniku.
Počas formovania wušu, tí čo sa ním zaoberali , včlenili doňho taoistické i budhistické metódy psychoregulácie a práce s duchom. Vďaka tomu prestalo byť len systémom sebaobrany a stalo sa čímsi viac.
V Európe sa predpokladá že správanie človeka reguluje centrálny nervový systém. V starej Číne predpokladali, že základom je „Juan ši“. Preložiť tento termín je zložité a vysvetliť jeho význam ešte ťažšie. Ak praktikujete wušu správnym spôsobom a dosiahnete stav pokoja, môže u vás vzniknúť pocit že vaše telo, vaša pokožka je uvolnená odpočíva a začína dýchať.
Je to niečo ako životný duch?
Zjednodušene sa to tak dá nazvať.
V súčasnosti je na západe a dokonca aj v Číne Tchaj ti praktikované ako ozdravujúci a posilnujúci systém. A mnohý žiaci ani nevedia že ide o bojový štýl.
Tchaj ti čuan je jedným z najefektívnejších bojových štýlov. Táto efektivita však mimoriadne závisí o intenzity tréningu. Ľudia považujúci Tchaj ti len za ozdravujúcu gymnastiku, o ňom proste nemajú dostatočne hlboké vedomosti.
Ak pomaly cvičíme zostavu, prepracovávame osobitú vnútornú silu. Tú je možno neskôr využiť v boji. Tréning je pomalý, ale použitie veľmi rýchle.
Navonok to vyzerá, že neudierame silno, no úder v Tchaj ti môže byť veľmi drvivý, skutočne tvrdší než vo vonkajších štýloch. Pri tréningu prepracovávame vnútornú silu ting, čchi a ducha šen.
Ak máš dobrého učiteľa a správne trénuješ naučíš sa aj bojové aspekty a upevníš si aj zdravie. V opačnom prípade môžu vzniknúť nepríjemnosti.
V Číne som mal suseda. Taktiež sa venoval Tchaj ti no nesprávne. Naučil sa pohyby, opakujúc po učiteľovi len vonkajšiu formu. Nepoznal vnútorný význam jednotlivých pohybov. Nerozumel vnútornej sile Tchaj ti a nedokázal ju používať. Po pol roku takéhoto cvičenia ochorel a začal trpieť vysokým tlakom.
Takýto tréning nie je správny. Tchaj ti má zdravie podporovať, a nie prinášať zdravotné problémy. Preto je dôležité nájsť dobrého učiteľa a správny spôsob tréningu.
Majstri vnútorných štýlov tvrdia, že tieto sú vhodnejšie pre súčastného človeka a naučiť sa ich možno tiež rýchlejšie ako vonkajšie napr. Šaolin. Ako je to možné? Veď vonkajšie štýly sa väčšmi zameriavajú na tvrdosť a vnútorné na mäkkosť.
V Tchaj ti sa mäkkosť postupne mení na pevnosť, v Sin i čuan naopak, pevné na mäkké. Pa kua je niekde uprostred.
Z pohľadu laika je Šaolin jednoduchší a naučiť sa mu je možné rýchlejšie a ľahšie, no v skutočnosti ľudia v prechode od tvrdého k mäkkému a naopak vidia často len tvrdé. A považujú len tvrdosť za skutočnú silu.
Vo wušu existuje príslovie: Ak sa rok venuješ Sin i dokážeš zvíťaziť nad protivníkom.“ To ukazuje prednosti Sin i a rýchlosť s akou je možné ovládnuť bojové používanie tohto štýlu, no skrýva sa tu aj množstvo problémov. Hovorí sa, že ak po desiatich rokoch tréningu Sin i prevažuje v pohyboch tvrdosť, znamená to že niečo robíš nesprávne. A pokračovať ďalej bude obtiažne.
Preto pri tréningu rôznych štýlov sa využívajú rôzne spôsoby a je možné sa dopracovať k rôznym výsledkom.
V Rusku aj v Európe ľudia vyučujúci Tchaj ti, ktorí sami nie sú majstrami hovorievajú že na ovládnutie štýlu vrátane jeho použitia je potrebné 20-30 rokov tréningu. Ako je to v skutočnosti?
Tchaj ti je všeobecný názov v rámci ktorého existujú rôzne štýly – Jang, Čchen, Sun, dva štýly Wu niekoľko rodinných štýlov. Tieto majú osobité spôsoby tréningu. Jang alebo Čchen potrebujú na rôzne dlhú dobu na ovládnutie.
No v každom prípade ak človek cvičí dvadsať rokov a nedokáže štýl využiť v boji, znamená to, že v tréningu niečo chýba. Ak ľudia ostanú len pri mäkkosti, nemôžu postúpiť ďalej.
A ak sa človek učí správne a učia ho správne, ako dlho trvá kým dokáže použiť čo sa naučil?
V Číne sa hovorí, že za tri roky je možné dosiahnuť malý úspech a za desať, veľký. Závisí to od učiteľa, znalosti a času ktorý venuješ každodennému tréningu. Wušu je pre každého, no stať sa majstrom nie je ľahké. Dá sa povedať, že je to osud.
Často sa hovorieva že u majstrov vnútorných štýlov sa rozvíjajú zvláštne schopnosti.
V určitom zmysle je to tak. Nie je možné povedať, že po cvičení sa človek stane múdrejším alebo bystrejší ako ostatní. Avšak niečo sa v ňom mení. Môže sa napríklad stať, že dokáže zistiť chorobu z pohľadu na človeka.
Hovorí sa že majster môže liečiť druhých, krotiť divú zver pohľadom, behať po stenách, vycítiť nebezpečenstvo, čítať myšlienky.
Stáva sa to.
Taktiež sa hovorieva, že na najvyššej úrovni môže chodiť po vode a levitovať.
Existujú svedectvá, že kedysi bolo možné takých ľudí stretnúť. No ľudia majúci takéto schopnosť ich nezvyknú predvádzať. Často žijú samotársky mimo spoločnosť. Myslím si, že je to možné, no nikdy som takých ľudí nevidel.
Kedysi bolo Wušu veľmi uzavreté. Tajomstvá nevychádzali za rámec školy či rodiny. V súčasnosti je však odkrytejšie verejnosti. Vyskytujú sa ešte uzavreté školy?
Áno, dodnes sa zachovali uzavreté, rodinné školy, do ktorých majú prístup len príbuzní, alebo blízki priatelia. No uzavretá nie vždy musí znamenať najlepšia. Proste to tak vyšlo z histórie. Napríklad Tchaj ti je v súčasnosti otvorenou školou, Bagua o niečo menej. Mej chua (divoká slivka) je ešte o niečo uzavretejšia škola. No z toho nieje možné usudzovať, že je Mej chua lepšie ako Tchaj ti.
Je pre Európanov zložitejšie osvojiť si tradičné wu šu?
Je to možné. Ide tu o rozdiely kultúr. Niektoré veci Európania chápu inak ako Číňania. Napríklad európsky box. V Európe sa väčšia pozornosť venuje vonkajšej stránke pohybov. Úder, krytie, úklon – to všetko je zrozumiteľné.
No keď Európana postavia stáť ako stĺp ( čchan čchuan – jedno zo základných cvičení zamerané na nárast vnútornej sily), on proste nepochopí načo je to dobré. A s najväčšou pravdepodobnosťou to nebude trénovať.
Čínsky majstri často proste ukazujú jednotlivé pohyby a vysvetľujú ako ich správne vykonávať, no nepovedia na čo je to dobré a aký efekt to prinesie. Prečo?
Deje sa tak úmyselne. Preto aby sa študent sám prepracoval k výsledku. Ak mu povedia všetko, prestane trénovať a miesto toho si bude predstavovať čo a ako má byť. To ho privedie len do sveta neužitočných fantázii.
A môže majster za použitia určitých metód meniť chod udalostí. Napríklad spôsobiť aby získal peniaze. Trebárs výhrou v kasíne?
Nie je to dovolené.
Je to zákaz jeho učiteľa, alebo človek sám chápe, že by to nemal robiť?
Musí to sám pochopiť, pretože takáto prax môže priniesť nečakané následky. Začínate silou vôle lámať simuláciu, no okrem vášho želania, existuje ešte množstvo iných faktorov. Simulácia sa môže zmeniť, no nie úplne tak ako by ste chceli. Alebo celkom opačne. Okrem toho je to otázka svedomia.
Ak chce človek dosiahnuť úspech vo wušu, čo je najdôležitejšie: talent, usilovný tréning, nejaká osobitná schopnosť chápania?
V prvom rade je potrebná pevná vôľa. V Číne sa hovorí, že učiť sa treba srdcom. Predpokladá sa, že ak sústredíte pozornosť na nejakú vec, srdce sa otvorí tomuto poznaniu. Mnoho ľudí cvičí kvôli druhým a nie pre seba. Napríklad, niekedy sa ľudia učia aby mohli ostatným okolo ukázať, čo dokážu. To už nie je učenie srdcom. Je potrebné aby všetko bolo úprimne. A vtedy sa úspech dostaví.
Ajexej Vinokurov