Sin-i je ďalším z vnútorných štýlov čínskeho bojového umenia a spolu s Tchaj-ti a Pa-kua tvorí trojicu najznámejších a najrozšírenejších.

Jeho presný pôvod nie je známy. Najstaršie písomné záznamy sa dajú vysledovať až do 18. storočí v provinciách Henan a Shanxi. Legenda však kladie vznik štýlu omnoho hlbšie do minulosti, až do dynastie Song (960-1279 nl), a jeho vznik pripisuje slávnemu generálovi Yue Fei. Neskôr sa rozvíjal najme v provinciách Shanxi, Hebei a Henan.

Tento štýl je založený na princípoch jin a jang ako aj na koncepte Piatich prvkov. Navonok je charakteristický použitím výbušnej sily a lineárnymi pohybmi ktoré údajne odkazujú na jeho vojenský pôvod či používanie kopije. Vďaka dobrým vzťahom medzi učiteľmi Sin-i a Pa-kua sa tieto dva štýly navzájom ovplyvňovali a nezriedka sa stávalo že sa niektorí študenti venovali obom.

Po dosiahnutí určitej úrovne dochádza k prelínaniu tvrdých a mäkkých pohybov, odstráneniu rušivých myšlienok a prirodzenej koordinácii dychu. Okrem toho, že je vynikajúcim bojovým štýlom, má pri správnom cvičení, vďaka prirodzenému pohybu a vnútornej koncentrácii aj priaznivé účinky na zdravie.

Pa kua čang, alebo dlaň ôsmich trigramov je ďalším z vnútorných štýlov čínskeho bojového umenia a spolu s Tchaj-ti a Sin-i tvorí trojicu najznámejších a najrozšírenejších.

História jeho vzniku je nejasná, predpokladá sa však ze vzniklo medzi taoistickými pustovníkmi, niekedy v polovici 17. storočia. Za legendárnych zakladateľov bývajú považovaní taoisti Gen Jun a Lin Jun. Prvá písomná zmienka pochádza z 18. storočia, o výraznejšie rozšírenie a preslávenie tohto štýlu sa však zaslúžil až Tung Haj Chuan.

Podľa dostupných prameňov bol jeho učiteľom Tung Men Lin. Mal ešte dvoch ďalších študentov, avšak najznámejšia a najrozšírenejšia je línia pochádzajúca práve od Tung Haj Chuana a jeho žiakov.

Pa-kua čang má, čo sa týka vnútorných princípov, mnoho spoločného s Tchaj-ti alebo Sin-i, vonkajšou formou sa však líši. Zostavy sa vykonávajú na pôdoryse kruhu, vytáčanie pásu je ešte väčšmi zvýraznené, ruky sa pohybujú okolo tela po kruhových trajektóriách a kladie sa dôraz na používanie otvorenej dlane.

Pri cvičení Pa-kua čang sa výrazne zintenzívňuje prúdenie čchi v tele, odbúravajú sa bloky a dochádza k celkovej harmonizácii. Preto je možné sa mu venovať, nie len ako účinnému bojovému umeniu, ale aj ako cvičeniu zameranému na podporu zdravia. Teoretickým základom Pa-kua čang je učenie o Ôsmich trigramoch, ktoré tvorí aj osnovu Knihy Premien – I-ting. To nám, spolu s jeho pôvodom, naznačuje, že obsahuje aj mnohé hlbšie aspekty a je niečím viac než len bojovou technikou či fyzickým cvičením.

Mej-chua čuang je syntézou vnútorných a vonkajších štýlov, preto na prvý pohľad vyzerá ako mnohé vonkajšie štýly. No v skutočnosti spôsob použitia sily je blízky napríklad Tchaj-ti alebo Pa-kua.

Je považovaný za jedno z najstarších bojových umení. Cvičieval sa predovšetkým vo vidieckych oblastiach v severnej Číne v provinciách Shandong, Henan a Hebei. Kvôli účasti na rôznych povstaniach a nepokojoch (napr. známe „Povstanie boxerov“ v roku 1900) bol tento štýl často prenasledovaný a zakazovaný. Tieto historické okolnosti viedli v minulosti k značnej uzavretosti škôl a prísnym pravidlám prijímania nových študentov..

„Mej-chua“ znamená v preklade „kvet divej slivky“. Divá slivka kvitne v severnej Číne už koncom zimy aj napriek mrazom a zasneženej krajine, a je preto stelesnením vytrvalosti, sily a krásy. Okrem toho pôdorys formy tohto štýlu pripomína tvar slivkového kvetu.

Pôvodne, bol Mej-chua čuang cvičený na koloch zarazených v zemi. Neskôr sa tréningová prax preniesla na pevnu zem, avšak dôraz na presnú prácu nôh, rovnováhu a stabilné postoje ostal zachovaný. Štýl je charakterizovaný piatimi statickými pozíciami vychádzajúcimi z teórie „wu sin“– piatich prvkov. Pri cvičení sa striedajú so sekvenciami dynamických pohybov. Tento prepracovaný systém vedie k rýchlemu nárastu sily a pružnosti.

Mej-chua čuang je obľúbený ako vynikajúca metóda k rozvoju sebaobrany, zlepšeniu celkového zdravotného stavu ako aj duševných schopností. Uvoľňuje telo aj myseľ a zlepšuje držanie tela. Čchi tak môže prúdiť bez akýchkoľvek prekážok, podporiť silu a pozdvihnúť ducha.

Počiatky histórie Tchaj-ti čchuan sú zahalené tajomstvom a o jeho pôvode existuje viacero teórií a legiend. Asi najobľúbenejšia z nich spája jeho vznik s menom Čan Sang Fenga, taoistu, ktorý pôsobil vo Wutangských horách. Od neho sa údajne odvodzuje vnútorný štýl praktizovaný vo Wutangskom kláštore, ktorý sa podľa tejto teórie postupným predávaním cez niekoľkých ďalších učiteľov dostal až k rodine Chen.V každom prípade, nech už je jeho pôvod akýkoľvek, štýl rodiny Chen je dnes považovaný za najstarší štýl tohto bojového umenia.

Postupom času dochádza k rozvinutiu Tchaj-ti čchuanu, podľa preferencií jednotlivých majstrov a zdôraznenia niektorých princípov, na množstvo štýlov a škôl. Jednak tradičných (štýly Yang, Wu, Sun a mnohé iné), snažiacich sa, v tej ktorej miere, zachovať všetky jeho aspekty, ako aj mnoho moderných foriem, zameraných len na niektoré jeho stránky (pohybovo estetickú, zdravotnú, relaxačnú a pod.).

V súčasnosti je Tchaj-ti čuan asi najrozšírenejším z vnútorných štýlov čínskeho wu-šu a má veľké množstvo priaznivcov, nielen v Číne, ale aj na celom svete. Niekto sa ním zaoberá ako vhodnou formou aktívneho odpočinku, niekto zo zdravotných dôvodov, alebo ako doplňujúcim cvičením k iným bojovým umeniam. Už menej ľudí ho pozná a praktizuje ako veľmi prepracovaný a účinný štýl boja či ako komplexný systém vlastného duchovného rozvoja. Tieto jeho aspekty vyžadujú totiž namáhavú a dlhodobú prácu, je to vlastne záväzok na celý život.

A tu niekde Tchaj-ti čchuan (ako aj mnohé iné štýly) vychádza za rámec bojového umenia a stáva sa nástrojom vnútornej zmeny človeka – „umením bojovníka„.

Učí ho chápať okolitý svet i seba samého, prijímať výzvy života a pristupovať ku každému činu, ako by bol tým posledným čo na zemi vykoná. Poskytuje mu vyrovnanosť a dáva mu silu kráčať po ceste poznania.

Ako vyplýva zo samotného názvu, je to vlastne práca z čchi, takže ak chceme hovoriť o čchi-kungu musíme si najprv zhrnúť čo to je.

Z pohľadu čínskej filozofie je čchi prvotná substancia vesmíru, bytie ako také vo všetkých svojich podobách. To je potrebné si uvedomiť, ak chceme pochopiť súvislosti medzi javmi, ktoré na prvý pohľad nemajú nič spoločné.

V súlade s čínskou tradíciou je možne čchi rozdeliť do troch rovín. „Nebeská“ ktorá zahrna cely vesmír, „zemská“ ktorá je jej súčasťou , a konečne „ľudská čchi“ ktorá je súčasťou oboch a ako taká je oboma aj ovplyvňovaná. Nebeskou čchi a jej vplyvom na človeka sa zaoberá čínska astrológia, a skúmaniu zemskej čchi sa venuje „umenie vetra a vody“ – feng-šuej

V maximálnej miere sa ľudskou čchi zaoberá tradičná čínska medicína a na jej ovplyvňovanie využíva najrozličnejšie metódy, čí už ide o liečiva rastlinného minerálneho i živočíšneho pôvodu, akupunktúru, nahrievanie, masáže a v neposlednom rade špeciálne cvičenia. A hoci všetky spomenuté metódy možno vo všeobecnosti nazvať čchi kungom tento výraz sa používa práve pre tieto cvičenia.

Najstaršie známe historické svedectvo o existencii čchi kungu pochádza zo začiatku dynastie Čou, datovanej asi do 11. storočia pred naším letopočtom. Na bronzových artefaktoch z tohto obdobia sa nachádzajú vyobrazenia pozícii z týchto cvičení. To potvrdzuje, že sa zrodil v Číne ešte pred vznikom písomnej kultúry. V neskorších obdobiach ( od 11. do 8. storočia pred n.l.) už majú zachované svedectvá písomnú podobu a obsahujú základné postuláty jeho teórie a praxe.

V priebehu tisícročí sa čchi kung rozvíjal a modifikoval, rozpracovávali sa jeho rozličné smery na základe cieľov ktoré mali praktikujúci dosiahnuť. Rozdelenie rôznych druhov čchi kungu je možné z viacerých hľadísk, treba mat ale na pamäti že ide o delenie čisto formálne, hranice sa prekrývajú a väčšinu cvičení je možno radiť do viacerých kategórii.

Najčastejšie sa používa delenie na základe spôsobu a miesta vytvárania, resp. koncentrovania čchi v tele. Wej-tan – čchi je vytváraná lokálne v končatinách a pri dosiahnutí vysokej koncentrácie prúdi do celého tela. Nej-tan – čchi je tvorená a koncentrovaná v tan-tchiene a odtiaľ je rozvádzaná ďalej po celom tele. Na vytváranie a koncentráciu čchi môže byt použite napínanie určitých svalov, špecifické pohyby či pozície, koncentrácia na určité miesto v spojitosti s dýchaním atd.. Väčšina cvičení tieto metódy kombinuje, takže delenie čchi kungu na staticky či dynamický je len na základe toho čo sa v danom cvičení využíva vo väčšej miere.

Ďalej môžeme rozdeliť čchi-kung , alebo skôr praktikujúcich na základe cieľov s ktorými pristupujú k cvičeniu.

Pokiaľ je naša čchi dostatočne silná, harmonická, v rovnováhe a prúdi dostatočne plynule človek je zdravý a plný sily. Ako náhle niečo tuto rovnováhu naruší či už zvonku napr. výkyvy počasia podnebie, nákaza, strava…., alebo zvnútra ako emócie, stres, vyčerpanosť…, dochádza k zdravotným problémom. Možnosť ovplyvniť kvalitu svojej čchi cvičením nám teda môže pomôcť uchovať si resp. znovu získať zdravie.

Mnohé z týchto cvičení taktiež výrazne zvyšujú fyzickú silu a odolnosť a môžu prispieť k zachovaniu zdravia či života v prípade ohrozenia. Tieto sú používané a rozvíjane adeptmi rôznych bojových umení, pripadne ich princípy sú priamo zakomponované v jednotlivých štýloch.

A v neposlednom rade je to duševný a duchovný rozvoj, vďaka čomu sa čchi kungu venovali a ďalej ho rozvíjali nielen konfuciánski učenci, lekári, či umelci, ale i adepti taoizmu a budhizmu či už mnísi alebo laici.

Takže čo je to vlastne čchi-kung? Do súčasnosti uchované a rozvíjané cvičenia čínskych majstrov, pojednávajúce o energetickej realite človeka a o tom ako ju ovládať. Neobyčajné široké spektrum rôznych praktík, ktoré sa medzi sebou líšia tak vonkajšou formou, ako aj svojím vnútorným obsahom, spojených jedinou myšlienkou a jediným cieľom – prácou s čchi a pretváraním svojho tela i ducha.