Korene čínskych bojových umení siahajú hlboko do minulosti. To že pretrvali a rozvíjajú sa dodnes, je výsledkom uchovávania starých tradícii. Bojové umenia sa často cvičili v rodinách, ktoré boli izolované od vonkajšieho sveta. Otec učil syna, aby to čo sa naučil potom odovzdával ďalej. Niekedy sa stávalo, že to nebol len syn, ale aj iný žiak, ktorý sa učil toto umenie, len aby sa zachovala línia, alebo ako my tomu hovoríme, rodinná, či tajná cesta.
So mnou je to tak isto. Od detstva trénujem v rodinnom kruhu. Keď som sa neskôr presťahoval s rodinou z juhu na sever, mal som šťastie na jedného starého učiteľa, s ktorým som pokračoval v cvičení wu shu a čchi kungu. Potom som odišiel do Pekingu, kde som mal takisto veľa skúsených a dobrých učiteľov na vysokej úrovni. Vďaka ním som mohol vo wu shu a čchi kungu napredovať.
Čo sa týka tradičného tréningu, je to tréning pre ľudí, a tak nie je dôležité z ktorej krajiny pochádzajú. Od začiatku sa skúmalo v čom je prospešnosť jednotlivých cvičení pre ľudí vo všeobecnosti, a teda aj pre európanov. Môžu vznikať problémy jazykové, kultúrne, či problémy v tradičných zvyklostiach. To treba chápať, ale na druhej strane sú ľudia, ktorí veľmi dobre ovládajú jazyky, prípadne majú nejakú skúsenosť priamo s tréningom týchto umení. Je to rôzne.
Ja si myslím, že veľa ľudí môže dosiahnúť dobrú úroveň, pretože tento tréning, nieje len o pohybe. Čchi kun a wu shu sú zamerané aj na naše vnútro, myseľ a ducha.Pokiaľ sa ľudia rozhodnú seriózne ich študovať, tak môžu dosiahnúť vysoký stupeň majstrovstva.